Ťažko povedať o thrash metalových nezmaroch niečo nové. Len toľko, že k ním prechovávam obrovský rešpekt. Už po tri dekády si držia štandard a vydávajú ak nie výborné, tak v tom horšom prípade veľmi dobré nahrávky. Ako sa v jednom zo svojich povestných stand-upov vyjadril Henry Rollins (parafrázujem):
“Väčšina kapiel sa pohne vo svojej tvorbe a vyvíja sa – inými slovami – ich nahrávky stoja za hovno. Ale pri Slayer máte pocit, akoby ich medzi jednotlivými albumami zmrazili a pri rozmrazení im povedali že je furt rok 1981”
Keď "zabijáci" vydajú album, je to v metalovom ranku jednoznačne udalosť roka. Na „Repentless“ sa však čakalo s o niečo väčším napätím a zvedavosťou než obvykle. Odohrali sa totiž dve zásadné zmeny – Dave Lombardo dostal vyhadzov a bol opätovne nahradený Paulom Bostaphom a starý smrťák nečakane zariadil odchod Jeffa Hannemana, človeka, ktorý skladateľsky stál za každým hitom SLAYER. Vplyv Lombarda na hudbu Slayer býva podľa môjho skromného názoru preceňovaný, vplyv Jeffa Hannemana je však absolútne zásadný. Preto nejedno obočie ostalo zdvihnuté, keď sa SLAYER rozhodli pokračovať. Do akej miery sa im podarí nahradiť Jeffa ako gitaristu a skladateľa? Poďme si to rozmeniť na drobné.
Nahrávku otvára intro „Delusions of Savior“, ktoré však po minúte začína ľahko nudiť, chýba mu gradácia a v podstate plní len úlohu úvodnej vypchávky, podobne ako „Darkness Of Christ“ z presne o 14 rokov staršieho predchodcu „God Hates Us All“. To hneď nasledovná titulná skladba je klasický Slayer so všetkým čo k tomu patrí, pekelné riffy, vysokorýchlostné bicie, Tom Araya štekajúci slová s kadenciou guľometu (spomeňte si na Hell Awaits či Dittohead). Gitarová prestreľka po prvýkrát štúdiovo predstaví Garyho Holta (Exodus). Bez akýchkoľvek pochybností môžem povedať, že jeho sólové výmeny s Kerrym Kingom sú nielen hodenou rukavicou samotnému Kingovi, ale aj ozdobou celého albumu – škoda že ich nenahral viac.
U Holta ešte ostaneme, ten totiž nahral na album len sóla, a to behom pár hodín. Do gitary vraj mastil tak, že si vykĺbil zapästie – pecka :D.
Album pokračuje s „Take Control“ a „Vices“, s ešte o kus viac podľadenými gitarami než tomu bolo v dobe albumov „God Hates Us All“ či „Diabolus in Musica“. Tieto dva albumy novinka pripomína asi najviac, či už tvrdosťou alebo príklonom k HC a celkovo evokuje obdobie rokov 1994-2001. Skladbám však chýba akási uvoľnenosť, akoby sa nás Slayer snažili doraziť nekompromisnou tvrdosťou, ktorá sa míňa účinku. Nasledujúca „Cast The First Stone“ opätovne vzýva ducha „Diabolus In Musica“ a darí sa jej to o čosi lepšie. Zľahka začínajúca skladba sa mení na ukrutne našľapaný buldozer, sólová prestreľka Holt-King pokračuje v tom najlepšom, čo kedysi predvádzali Hanneman-King. Bohužiaľ, potom to ide s albumom len z kopca. „When The Stillnes Comes“ má zo začiatku zaujímavú atmosféru, tá sa však rozplynie v nedotiahnutej kompozícii, „Implode“ je rovnako zbytočná bezduchá hoblovačka, akou bola už pred rokom a „Chasing Death“ taktiež neponúka žiaden záchytný bod.
O to smutnejšie je, že z tohto sklamania poslucháča vytrhne až „Piano Wire“, jediný autorský príspevok na albume od zosnulého Hannemana. V priamom kontraste so zvyškom albumu táto skladba jasne dokazuje, že Jeff Hanneman bol o triedu lepší skladateľ než Kerry King.
„Keby som mal celé album zložiť ja, bolo by určite tvrdšie – ten typ hudby čo vás udrie do ksichtu. Každopádne z nás dvoch je určite Jeff ten, kto prináša viac melódií“.
Kerry King, 2006
A tu je základny rozdiel medzi Jeffom a Kerrym. Zatiaľ čo Jeff pristupoval k písaniu skladieb komplexne a mal cit pre svojsku, temnú atmosféru, Kerry dáva dohromady až na pár svetlých výnimiek (Killing Fields, Skeletons Of Society, Repentless) zlepence riffov, ktoré v minulosti nepôsobili do počtu, pokiaľ boli správne vyvážené Jeffovými skladbami či nápadmi. Akonáhle má však Kerry King zložiť väčšinu či celý album Slayer, hrozí to, čoho som sa obával....nuda. S takou úlohou sa viackrát v minulosti vedel vysporiadať Jeff (Reign In Blood, South Of Heaven či trestuhodne nedocenený Diabolus In Musica). Kerryho skladateľská forma na "Divine Intervention" nech je výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.
Čo povedať o zvyšku albumu? “Atrocity Vendor” je pozostatok čias “World Painted Blood”, ktorému na zaujímavosti pridala len lepšia produkcia, “You Against You" znie ako B-strana singlu z čias „Divine Intervention“ . Posledná „Pride In Prejudice“ spočiatku prekvapí netradičným sludgeovým tempom alá Crowbar, avšak v momente, keď má vyvrcholiť všetko devastujúcim uragánom, končí akoby Kingovi priamo v štúdiu došli nápady.
Nový Slayer je teda po technickej stránke viac než solídne odvedená robota – fantasticka produkcia od legendárneho Terry Datea (Pantera, Deftones, Soundgarden a mnoho ďalších), či výborne nazvučené bície bez triggrovania, na ktorých Paul Bostaph vo svojich 51 rokoch predvádza, prečo patrí medzi metalovú bubenícku elitu. Osobne ma jeho um pre štrukturovanie bicích prechodov bavil vždy o niečo viac než Lombardova priamočiara paľba. Gary Holt zapadol do zvuku Slayer ako riť na šerbeľ a Tom Araya takto nenávistne reval naposledy na „God Hates Us All“. To najpodstatnejšie však chýba – silné skladby a nosné nápady. Nikto od Slayer v tomto momente nečaká žánrotvorné dielo, ten vlak dávno ušiel. Nadpriemerné albumy hodné otcov žánru však áno, a s výnimkou novinky som ich doteraz zakaždým dostal.
Uvidíme čo prinesie ďalší album – ak bude.
50% za album
5% produkcia
5% z úcty k ikone
(odporučané skladby: Repentless, Cast The First Stone, Piano Wire)
60%
