Ale v sobotu večer sa tak stalo. Na odporučanie českého youtubera Hroty Algernona sme sa vydali do kina na druhý celovečerný počin bratov Dannyho a Michaela Phillipou. S vedomím, že som ani len netušil o čom film je a trailer k nemu mi toho tiež neprezradil veľa. Ale tak to má predsa byť. Trailer má navnadiť a nie vyklopiť dej do takej miery, že daný film už ani netreba vidieť.
Ale v skratke – prakticky slepé dievča Piper a jej brat Andy skončia z dôvodov, ktoré nebudem bližšie špecifikovať, v starostlivosti pestúnky Laury, niekde „na samote u lesa“. Fungl novú rodinku dopĺňa ešte nehovoriaci chlapec Oliver, ktorého Laure pravdepodobne zverili do opatery ešte pred príchodom súrodencov. V dôsledku traumy však nerozpráva a celkovo sa chová divne. Excentrická a nepredvídateľná Laura už od začiatku nasadí voči Andymu mätúci „cukor a bič“ prístup, zatiaľ čo Piper zahŕňa láskou. Nastáva kolotoč udalostí, vedúci k hroznému odhaleniu.
A toľko k celému deju, ku ktorému toho zámerne viac neprezradím. Poviem len toľko, že ak by existoval hororový subžáner „Creepy As Fuck“ (fakt psycho, totálne udr*ane, fest mrazivé), tak „Vrať mi ju“ by bol jeho učebnicovým príkladom.
Horory samotné už vo mne málokedy dokážu vyvolať nejaký pocit zdesenia či napätia. Pocit x-krát videného skrátka nepustí a ak tomu pridáte samoúčelnú brutalitu, často sa nechtiac ocitnete v komediálnom teritóriu. Jeden Jumpscare za druhým postupne zvyšuje vašu odolnosť na ne, až sú predvídateľnejšie než morálny kompas nášho premiéra. Koľkokrát som sa pristihol, ako sa smejem na tej ktorej komicky odtrhnutej končatine, hektolitroch fejkovej krvi... alebo na čomkoľvek inom čo chcelo byť pôvodne desivé a minulo sa účinku. Asi som divný.
Presný počet týchto hororových neduhov vo „Vráť mi ju“ je prekvapivo rovný nule. Jasné, keby som sa chcel v tom vŕtať tak by som nejakú tú dieru našiel. Môj vnútorný hnidopich však na „Vráť mi ju“ nedetegoval žiadnu červenú čiaru, ktorou by film prekročil hranicu absurdna (ehm...Substance...ehm...i keď tam to bol zámer, priznávam). Zakladá si na ťaživom budovaní napätia a starom dobrom pocite že „tu niečo nesedí“. Úplne prirodzeným spôsobom sa tu mieša psychologický triler, plný manipulácie a nechutného gaslightingu, s (nielen) náznakmi body hororu. Nechutné a priam choré prvky tu nie sú podané len tak pre efekt. Prirodzene vyplynú z deja. Keďže im predchádza priam vyčerpávajúca psychická trýzeň, o to viac zostanú rezonovať v divákovi, ktorý súcití s postavami.
A tu si film spravil domácu úlohu výborne. Hlavné postavy sú uveriteľne ( aj tie „záporné“) a nie je Vám jedno aký osud si pre ne scenárista prichystal. Takto – pri žiadnej som si nepovedal že „dúfam že zomrieš prvý/prvá" . Jedna z vecí čo mi býva na hororoch sympatická je nadhľad, ale tu spravím výnimku. Atmosféra filmu je totiž tak hustá, že nadhľad by bol iba rušivým elementom. Na záver chcem ešte vyzdvihnúť herecký výkon Jonaha Wrena Phillipsa, predstaviteľa nemého Olivera. Pevne verím, že ho nebude stáť hneď niekoľko terapií.
Predpokladal som, že výborných „28 rokov potom“ (tiež film so žánrovým presahom) u mňa na tohtoročnom hororovom tróne už nič nezosadí, ale „Vrať mi ju“ to o chlp dal. Povinná jazda pre každého fanúšika hororu.
