Podľa Eurostatu dalo v roku 2005 Slovensko na vedu iba 0.51 % svojho národného produktu. Len Bulharsko a Cyprus dali menej, naopak, Česko dalo 1.42%, Švédsko až 3.86% a priemer EÚ bol 1.84%. Trend je rovnako neradostný: Slovensko je jeden z dvoch štátov EÚ, kde výdavky na vedu v rokoch 2001-2005 reálne klesli (súhrnne približne o 3%).
Tento nedostatok finančných prostriedkov negatívne vplýva na kvalitu vedy a výskumu. Keďže univerzity sú kľúčovými vedeckými inštitúciami, práve ony týmto nedostatkom najviac trpia. Následne ich nízkou kvalitou trpí celá spoločnosť.
Na ilustráciu, základným kritériom kvality výskumu uznávaným vo vyspelom svete sú publikácie a citácie v renomovaných medzinárodných vedeckých časopisoch. Až na výnimky hodné uznania (vo všeobecnosti najmä v prírodných a exaktných vedách ako chémia, matematika, alebo fyzika), mnohí docenti, profesori, a aj celé fakulty nemajú žiadne alebo takmer žiadne takto medzinárodne uznané vedecké výsledky (najmä v spoločenských vedách ako sociológia a ekonómia).
Na medzinárodných vedeckých konferenciách, seminároch, a projektoch zriedka vídať vedcov zo Slovenska. Vysokoškolskí učitelia bez aktívneho kontaktu s medzinárodnou vedou nie sú schopní študentom kvalitne sprostredkovať najnovšie vedecké poznatky.
Mladí vedeckí pracovnici odchádzajú do zahraničia nie len za vyššími platmi, ale aj za možnosťami robiť kvalitný vedecký výskum.
Nie za všetko môžu peniaze, avšak bez peňazí sa kvalitná veda robiť nedá. Kto však má vedu a univerzity zaplatiť? Sú tri hlavne možnosti: študenti, štát, a komerčný výskum na objednávku podnikateľov alebo iných inštitúcií.
Dzurindova vláda sľubovala reformu školstva a navýšenie financií prostredníctvom poplatkov za štúdium. Tento zámer stroskotal na nedocenení strategického významu školstva a vedy pre vtedajšiu koalíciu, najmä však na odmietnutí poplatkov za štúdium študentmi a voličmi.
Ficova vláda zdôrazňuje sociálny aspekt a ašpiruje na škandinávsky model spoločnosti. Ignoruje však, že úspech škandinávskeho modelu je postavený na vysokej vzdelanostnej úrovni a rozvinutej vede, ktorú škandinávske štáty, na rozdiel od nasej súčasnej vlády, silne podporujú zo štátnych rozpočtov.
Výskum na objednávku nemôže byt hlavným a už vôbec nie jediným zdrojom financií univerzít. Hlavným dôvodom je nedokonalosť trhu s vedeckými poznatkami, čiastočne spôsobená charakterom vedeckých poznatkov ako tovaru a čiastočne existujúcim inštitucionálnym systémom vedy a vzdelávania na Slovensku a vo svete.
Univerzity teda nemôžu získať financie od študenta, nedostanú ich ani od štátu, a komerčný výskum môže slúžiť prinajlepšom na prilepšenie. Veda a vzdelanie však nie sú zadarmo. Ide len o to, ako si ho spoločnosť zaplatí. Keď ho ale odmieta platiť akýmkoľvek spôsobom, ostane nevzdelaná a v konečnom dôsledku chudobná aj materiálne aj duchovne.
Občan sa teda musí čím skôr rozhodnúť: buď zaplatí vzdelanie a vedu priamo, prostredníctvom štátneho rozpočtu, alebo ostane nevzdelanou pracovnou silou s nízkym platom. Ak sa však rozhodne pre jednu z prvých dvoch možností, dovolím si poradiť mu jednu dôležitú vec. Neutopte svoje investície do vzdelania v nezreformovanom a neefektívnom vzdelávacom systéme. Návratnosť vašej investície do vlastného vzdelania a vzdelania vašich potomkov závisí od kvalitne prevedenej obsahovej a inštitucionálnej reformy vedy a školstva.
PS: Článok bol publikovaný v tlačenej verzii SME 5.4.2007 (mierne skrátená verzia). Publikácia na blog.sme.sk povolená administrátorom.
PPS: V tlačenej verzii SME došlo pri editovaní k chybe (vynechanie čiarky) tak, že sa zmenil význam dôležitej myšlienky (zvýraznené v článku). Redaktor sa mi ospravedlnil e-mailom.
