Ako budú naši potomkovia hodnotiť divokú dobu po vzniku internetu, prvé desaťročia, ktoré menili našu budúcnosť? Je to zvláštne uvažovať o tom, že žijeme v revolučnej dobe. Veď sme súčasťou akýchsi technologických zmien. Je to revolúcia?
Aj keď Kolumbus, Vespucci, Cortes, Magalhães či Pizzaro objavovali nový svet za Veľkou Mlákou, netušili ich súčasníci, že sa dramatickým spôsobom zmenšuje Zem, že sa začal proces globalizácie a spájania heterogénnych civilizácií do jedného celku. To, ako vnímame objaviteľské a dobyvateľské výpravy 16. storočia my, neznamená, že ich tak videli súčasníci.
História sa už nezmení, ale náš pohľad na ňu je každý deň iný. Niečo zabúdame, niečo objavujeme.
Nové, tentoraz virtuálne kontinenty a spoločenstvá, nás menia na malinkatú dedinku. Takú, kde sa pred kostolom rozprávajú dedinčanky o tom, kto sa kde s kým prespal, komu sa urodilo, komu umrela koza a čo je dobré dať na mokvajúcu ranu. Jedno je, či je to aborigénsky umelec hrajúci na didgeridoo alebo manažér IT firmy zo sídlom v SIllicon Valley, pokiaľ ste v komunite používateľov zneužívaných sociálnych sietí, ste vlastne na priedomí. A šuškáte, štebotáte, klebetíte o tom, čo sa deje.
Myslenie o médiách dneška je premýšľaním o revolúcii v čase jej konania. Nadšenie (a toho bolo a je okolo „nových médií“ veľa ako repného cukru v Európskej únii) prehlučí kritické hlasy. Nie kritizujúce, ale kritické v takom zmysle, v akom chápal kritiku Immanuel Kant. Teda kritiku ako spôsob premýšľania, vysvetľovania, kritického skúmania, overovania a – keďže bol osvietenec – osvetľovania problému.
Ako v každej revolúcii, aj v tejto digitálnej občas gilotína odtne hlavu aj vtedy, keď netreba.
Vyslovujme nahlas to, čo si myslíme. Aby sme neboli otroci.
