Bluesman Vladimír Mišík zhudobnil skvelý text černošského básnika Langstona Hughesa s názvom Sladké je žít. Spieva sa v ňom „Pro lásku bych třeba zemřel – ale pro život jsem se narodil.“ A čo robiť, keď práve nie ste zaláskovaní? Čítajte, je to vzrušujúce!
S knihami som strávil už veľa životov a objavil neuveriteľné svety. Áno, dá sa s nimi aj hrať ping-pong na školskej lavici, podložiť ich pod nohu kývajúceho sa stola (ale to skôr tenké, než hrubé) a sú skvelé ako iglu alebo dekorácia v kaviarňach. Pôsobia útulne, keď pijete kávu. A knihy sú znakom, že premýšľate (preto sa tak niektorí boja „kaviarne“). A sú skvelé, keď si nimi vypĺňate čas pri slnení sa, preto sú „slniečkári“ nepochybne nebezpeční. Nie pre slnko, ale pre to čítanie.
Nečítanie zabíja spoločnosť
Zmeňme ten slovenský prístup, o ktorom sa spieva v jednej pesničke, keď frustrovaný a po sexe bažiaci mladík predáva knihy z otcovej knižnice do antikvariátu, aby sa s frajerkou napchal „rezňom od bratov Čapkovcov“.
Medzi nami, milovníkmi kníh, to znie temer nepochopiteľne, ako môžu ľudia nečítať. Nie každého musí rozochvieť príbeh o prsteni moci a piadimužíkovi, čo sa fláka po svete a nezastavia ho ani ozrutné armády, aby ten kúsok kovu šmaril do sopky.
Nie každý si chce poplakať pri tom, ako sa citovo nevyrovnaná bledá dievčina rozhodne kvôli nejakému fičúrovi v uniforme vrhnúť pod kolesá vlaku. Ozaj, pán Tolstoj, bol potom ten rušňovodič čo zvalcoval Aničku Kareninovú u intervenčného psychológa?
Výber kníh je pestrý, že len negramotný by si nevybral.
Nie je škola stále vinná
A napriek tomu sú čísla alarmujúce: až tretina našej pätnásťročnej mládeže nerozumie textu. To som si nevymyslel, to vyšlo z medzinárodného testovania PISA. Nestačí len poznať písmenká, to ešte nie je gramotnosť. Fakt, že v tretine našich domácností nemajú k čítaniu žiaden vzťah, že v pätnástich rokoch nerozumejú textu je hrozbou pre nás všetkých.
Čítanie a porozumenie textu znamená lepšie zvládanie každodenných situácií a je to základ kultivácie človeka. Čitatelia sú lepšie schopní rozpoznávať falošné správy, klamstvá, sú lepšie pripravení kriticky myslieť a rozlišovať medzi hlúpymi heslami a skutočne užitočnými faktami.
Diaľnicami zadarmo asociálnymi balíčkami pre bezbranných seniorov a matky s deťmi čitateľov neopijete. Čitatelia si vedia prečítať, že je to teroristická diera, ktorú v podpalubí rozpočtu vŕtajú zákerní zločinci.
Ich správanie sa je zrelé pre výskum psychopatológie moci a liečbu komplexu menejcennosti a zneuznania. Ale to je iná rozprávka a my, čitatelia, vieme, že aj tak príde v poslednej chvíli nejaký ten statočník a tomu trojhlavému drakovi nakoniec tie hlavy odfikne.
Nehádžme všetko na školu. Škola pracuje s materiálom, ktorý prichádza od nás, z rodín. Čítajme, aby nás videli čítať.
Že decká zaujímajú len mobily? Tak zdieľajme na sociálnych sieťach, čo práve čítame. Ak tam ukazujeme, že našim najväčším zážitkom je jedlo, nákup nových handier či video, ako niekto spadol na ľade, hovoríme aj o svojich preferenciách.
Ak ukážeme knihu, ktorú práve čítame, ukážeme, že nám záleží na lepšom svete.
Čítajúce Slovensko.
Darujte zajtra knihu, možno aj niekomu pätnásťročnému. Keď sme pri tom Valentínovi: Pamätám si, ako mi jeden skvelý človek, trocha neprávom zabudnutý slovenský spisovateľ Ján Patarák, dával čítať Ernsta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu s upozornením, že keď budem čítať, dopracujem sa aj k dobrej erotickej scéne. Mal som hádam štrnásť rokov. Čo myslíte, ako rýchlo som čítal, aby som pasáž našiel?
Dajte si predsavzatie na zajtra. Pribaľte k čokoládovým srdiečkam knihu. Nemusí byť len o láske, ale knihu, ktorá niekoho, na kom vám záleží, posunie ďalej.
Alebo sa pozrite do svojej knižnice. Isto tam nájdete knihy, ktoré by ste mohli posunúť ďalej. Nie také, ktoré nechcete, ale také, ktoré by ste chceli, aby ich čítali aj ďalší. Darujte ich, je to najlepšia investícia do budúcnosti, ktorú môžete urobiť.
