Odvolávanie sa na odkaz novembra 1989 pri dnešných protestoch má svoju systémovú chybu. V roku 1989 sme stáli na uliciach, lebo socialistický systém nefungoval. Uzurpácia moci jednou stranou viedla k mnohým iracionálnym rozhodnutiam štátu, ktorý nás oberal o možnosť slušne žiť.
Slušne žiť znamenala pre mnohých občanov kúpiť si nové rifle, otvoriť si vlastnú cukráreň, ísť na dovolenku k moru bez obmedzení, pozerať v televízii romantické filmy, porno či európsky futbal, ísť hoci do kostola alebo na zraz motorkárov, kúpiť si knihu akéhokoľvek autora alebo kolieskové korčule a ani pri jednej z týchto činností sa nebáť, že nás bude vyšetrovať tajná či netajná polícia.
Tieto materiálne sny o normálnej kapitalistickej spoločnosti sa naplnili, možno až priľahko, pretože myslenie socialistickej súdružskosti a totalizácie moci zostalo zakorenené v princípoch fungovania štátu. Ale štátu so štítom demokracie.
A tu je ten systémový problém: ulica 1989 chcela zmenu systému. Udiala sa, lebo mala logiku – ak nefunguje spoločenstvo, treba zmeniť pravidlá hry, napríklad aj podľa pravidiel, ktoré fungujú v úspešnejších spoločnostiach. Stalo sa.
Ulica 2018 ale neprotestuje za systémové zmeny typu odstránenie demokracie, zmeny ústavy a či zmeny systému na prezidentský či totalitárny.
Systém má zostať, majú sa zmeniť ľudia, ktorí ho napĺňajú.
Na to demokracia myslí: máme voľby. Ale, priznajme si, ktoré výsledky volieb sa vám páčili? Prehliadka našich slovenských vlád od roku 1992 nie je výstavná skriňa intelektuálnej sily krajiny s tými najlepšími ekonómami, manažérmi, mysliteľmi, vizionármi.
Nie že by sa občas vo vláde či parlamente neobjavil nejaký vizionár, ale vždy ho prehlušila sila pragmatického rozdeľovania postov a peňazí. Hlavnú moc u nás nemá vláda či parlament, ale úzka skupinka obchodníkov s mocou. Viete, čo je neústavný inštitút Koaličnej rady? Obchodníci s mocou. De fakto vládnúca inštitúcia v štáte, hoci de iure naša Ústava inštitút Koaličnej rady nepozná. Lenže štátne inštitúcie sa správajú tak, ako sa dohodne uzavretá skupinka týchto obchodníkov s mocou.
To, že v orloji vlády si vystavia iné tváre? Ale tie hodinky za tým tikajú rovnako a aj keď smrtka občas zacinká, kolieska sa točia ďalej.
Problém demokratického hlasu ulice 2018 je v tom, že protestuje významnou mierou proti demokraticky zvoleným reprezentantom moci, ktorí sa správajú demokraticky, aj keď sa nám to nepáči. Lebo, ako sa ukazuje, demokratické pravidlá, ktoré sme si nastavili, nejako obchádzajú efemérne pocity slušnosti a morálky.
Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo by bolo treba zmeniť v systéme – nie v persónach, ale v systéme – čo by zabezpečilo otvorenejšiu spoločnosť. Odpovede sa núkajú – žiadajme zmenu volebného systému – aby sa predchádzalo partokracii. Žiadajme významné zoštíhlenie štátnej správy, 8 žúp a 79 okresov na 5 a pol milióna obyvateľov znamená extrémne veľa úradníkov. Žiadajme dynamické zmeny v absurdnom právnom systéme, v ktorom necítiť ruku zákona, ale zato víťazia kľučky advokátov.
Slušné Slovensko musí mať obsah daný nie tvárami v orloji, ale zmenami v celom stroji.
