Politické kampane už dávno nesú prvky popkultúrnych mediálnych reality show, kde nejde o žiadne ideológie, spory o koncepcie rozvoja štátu a rozumné riešenia, ale o získavanie pozornosti. Prirodzene, veď ide o to dosiahnuť v hlasovaní o popularitu čo najviac bodov, teda politici sa musia prirodzene zapáčiť. Demokracia je raz taká.
Aj keď treba dodať, že výsledky volieb nie sú len vizitkou predvolebnej kampane, ale aj hlbokej a dlhodobej deštrukcie spoločnosti, extrémne zlého školstva v oblasti humanitného vzdelávania, bulvarizácie mediálneho priestoru a nivelizácie hodnôt.
Výsledok volieb je ale výsledok zvládnutia pravidiel showbussinesu, ktoré by sa mali končiť v momente víťazných ohňostrojov. Vládnutie, ktoré po takomto predvolebnom cirkusovom predstavení prichádza, by sa malo rýchlo premeniť na štandardnú prácu. Zodpovední pracovníci majú riadiť im zverené rezorty, ako to už vo firmách býva (áno, aj štát je svojim spôsobom veľká firma) a najímať si na odborné veci tých najlepších expertov bez ohľadu na stranícke tričká. Prosto najlepších, ktorí budú pracovať na chode štátu tak, aby občania žili pokojný život a cítili sa bezpečne.
Ale to, čo predvádza Igor Matovič, je prestúpenie hranice medzi predvolebnou kampaňou ako politickou show a riadením štátu. Igor Matovič zostal stand-up komikom, ba lepšie, vymyslel nový žáner stand-up tragédiu.
Namiesto vtipných bonmotov nasadil katastrofický tón, ako správny tragéd vie, že zlo je všade okolo nás. Vie, že zlo môže byť čokoľvek, ba že zlo sme priamo my, diváci. A on je jediný, ktorý ho rozozná. Ako hrdinský tragéd vie, že každý môže byť nepriateľ, každý snová pikle za jeho chrbtom. Preto má svoju reč ako meč na obrazné stínanie pomyselných hláv nepriateľov.
A nepriateľom je prirodzene každý, kto v ňom nevidí tragického hrdinu, spasiteľa.
Slovami okamžite čistí všetko, čo sa pred ním zjaví, svet vníma ako mýtický neporaziteľný hrdina Herakles – ako úlohy, po ktorých má ostať len víťaz a za jeho chrbtom potupené zlo.
Ako správny tragéd sa opiera o mýtickú galériu nedotknuteľných (v prípade korony epidemiologických) bohov, na ktorých rozhodnutia sa odvoláva ako Odyseus na priazeň Olympanov pred dobytím Tróje.
Ako stand-up tragéd miluje vystúpenia. Len premýšľam, kedy vládne, keď svoju hereckú úlohu premiéra poňal ako povinnosť obchádzať televízie, rozprávať v rozhlasoch, zvolávať tlačovky, postovať na sociálnych sieťach neuveriteľné hlúposti od ponožiek po reďkovky. Svoju mediálnu slávu si užíva s nadšením Narcisa pred zrkadlom.
Keby to bola stand-up tragédia, ktorá sa skončí potleskom a hajde do reality, bolo by to fajn. Ale najtragickejšie na tom je, že on to myslí vážne.
