5.januára 1968 sa stal najmocnejším mužom v štáte Alexander Dubček. Nemal na tom nijakú zásluhu, bol periférny aparátčik. Lenže v komunistickom vedení bola patová situácia: Dogmatické Novotného krídlo bolo rovnako silné ako demokratické (nazvime ho Krieglovo). Niekto však na čele stáť musel, tak vybrali – ako jasné provizórium – Dubčeka. Už koncom januára začali smelší funkcionári ako Smrkovský a novinári ako Sláva Volný, skúšať, čo sa teraz „môže“. (Sám som to nezaregistroval, pripravoval som sa na skúšky po piatom semestri štúdia matematiky na FMIUK a prvom semestri štúdia filozofie na FiFUK. Tento text trochu osvieži horné foto časti môjho indexu, kde snáď rozlúštite: Skúška, dátum a podpis skúšajúceho: „Výborne, 15.2.1968, Kusý“ – išlo o predmet „Úvod do filozofie“.)
Rýchlo sa ukázalo, že sa môže veľa, čo viedlo k tomu, že 22.marca musel odstúpiť prezident Novotný. Štát v tej chvíli nemal vrchného veliteľa (silných) ozbrojených síl, pripravených kedykoľvek zaútočiť na Západné Nemecko, bolo preto treba niekoho zvoliť. Uchádzačov bolo ako smetí a voľba – už o týždeň - padla na armádneho generála vo výslužbe Ludvíka Svobodu. Bola to škandálna voľba.
1/ Dôstojník Svoboda nemal čo veliť čs. armádnemu zboru, ktorý z veľkej časti zahynul v októbri 1944 počas Duklianskej operácie. V Moskve bol generál Píka, ktorý veliť mal, lenže nebol kryptokomunista, takže bol pre Rusov neprijateľný – a Beneš sa nevzoprel. Píka by určite neviedol svoj zbor na jatky – 7.októbra už bolo totiž jasné, že ani (prakticky nemožné) rýchle prerazenie pri Dukle nijako nepomôže Povstaniu. Nechávame pritom bokom Stalinovu banálnu – krvavú – stratégiu: Čím menej živých Čechoslovákov sa bude podieľať na oslobodení ČSR, tým väčší bude jeho propagandistický zisk (dnes sa to nazýva „tým väčší politický kapitál z oslobodenia vytlčie“).
2/ 20.februára 1948 nepodal minister národnej obrany Svoboda demisiu, je teda – spolu s Janom Masarykom – zodpovedný za úspech komunistického puču a marazmus ďalších dvadsiatich rokov, o prvých rokoch normalizácie ani nehovoriac. V polovici päťdesiatych rokov bol predseda JZD (JRD) a neskôr dôchodca. A my si ho zvolíme za prezidenta?! Prečo nie nejakého nášho Zelenského?
Je inak hanebné, že v Bratislave ešte stále máme Nábrežie Arm. gen. Ludvíka Svobodu miesto – napríklad – Nábrežia Jana Palacha.
Späť k Dubčekovi. Aprílový „Akčný program“ bol zúfalo polovičatý – a odklad XIV.zjazdu KSČ na september bol vrcholne nezodpovedný. Radikálne zmeny vo vedení štátu bolo treba urobiť v máji, najneskôr v júni. (Vaculíkov manifest „2000 slov“ z 27.júna bol – ako je post factum jasné – hlasom volajúceho na púšti. Dubček ho nevyslyšal: Es ist müßig darüber zu grübeln, ob er feige war or blöde. Preklad by, obávam sa, nejeden čitateľ nezniesol.)
V noci z 20. na 21.augusta 1968 Dubček zvolal: „To urobili mne?“ Nie, to urobili pätnástim miliónom, nehovoriac o mnohých ľuďoch dobrej vôle na celom svete, ktorí vtedy do ČSR vkladali nádeje. Inak, to jeho námestie tiež treba premenovať.
Pri inom vedení bolo Československo brániteľné – vzhľadom na kvalitu armády a osvietených občanov. Rusi dobre vedeli, prečo svoje tanky označili bielymi pruhmi – analogicky ako na Ukrajine. (Ako študent by som po predložení indexu vyfasoval v kasárňach na Kollárovom námestí protitankový granát a stručnú inštrukciu, ako ho použiť; neboli by sme odkázaní na Molotov koktaily – geniálny fínsky vynález, použitý vo vojne proti Rusom v zime 1939/1940.)
Budúcnosť by bola bývala otvorená – a nie na 20 rokov normalizačne zatvorená. Amen.
