Rozdiel medzi „zabiť“ a „uštvať na smrť“ je neostrý.
Normalizačný komunizmus uštval na smrť – trvalo mu to 10 rokov – Tomáša Petřivého v roku 1986.
Slovenský štát II. uštval na smrť – trvalo mu to 30 rokov – Blaha Uhlára teraz.
Nedá sa však povedať, že pomery sú dnes trikrát lepšie. Lebo trikrát nula je nula.
JADRO
V živote mi najviac pomohli dvaja ľudia. Vďaka prvému (volal sa Vlado Kuhn) som dostal v roku 1976 „modrú knižku“ – a nemusel som teda ísť na dvojročnú „vojnu“. Bolo to súkromné víťazstvo nad komunizmom.
Vďaka druhému človeku (Blahovi Uhlárovi) som v roku 2006 „porazil“ slovenský štát – ako sa Blaho verejne vyjadril počas rozlúčkového matinée na Pribinovej ulici pred zbúraním divadla STOKA. A dodal: „Aj ja by som chcel.“
Bolo to takto: V roku 1997 som uverejnil divoký útok na agenta ŠtB Sokola, ktorý v televízii žiadal zákaz filmu „Ľud verzus Larry Flynt“. Súdy ma odsúdili, Blaha to popudilo a o veci povedal kamarátovi - advokátovi, ktorého kancelária kauzu dohnala na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Tamojší senát všetkými 9 hlasmi rozhodol, že – parafrázujem – tak ako ja píšem, slobodno písať. Na Slovensku som si napriek tomu odvtedy prakticky ani neškrtol, ale to je iba svedectvo o úbohosti príslušných šéfredaktorov, kedysi sa hovorilo o „predposratosti“. Slovo mi však dala práve teraz Lucia Piussi – v zhode so svojou letorou a krédom: „Treba sa nebáť!“
ZÁVER
V júni 1991 som vyšiel z domu, ocitol sa o chvíľu na Námestí SNP, stretol Dášu Šebanovú, opýtal sa jej, kam ide, a ona mi odpovedala: „Do Stoky.“ Na moju otázku: „Čo to je?“ na mňa vyčarila svoje okále so slovami: „Ty kde žiješ?!“ – a išli sme na Bielu ulicu do „Čierneho havrana“ na predstavenie „Impasse“, v ktorom Vlado Zboroň geniálne tlačí svoj fúrik. Ten svoj tlačil celý život aj sám Blaho, tiež bol skvelý herec, nielen režisér...
Uhlárova STOKA bola najlepšie divadlo v Republike. Mali sme ju brániť – pred oknami Ministerstva vnútra - vlastnými telami. Nebránili sme. Čo si teraz, Blaho, počneme?
