KAPITOLA I.
Keď najbásnivejší československý básnik XX.storočia Vítězslav Nezval (1900-1958) napísal v roku 1949 ódu na Stalina, Jakub Deml (ktorého Nezval práve zachránil pred väzením za odporný protektorátny antisemitizmus) mu povedal: „Vítku, cos to zase nasrál?“
Keď Nezval prekladal: Shakespeare, Baudelaire, Heine, Poe, Puškin,... boli z toho vždy nakoniec Nezvalove verše. Bardzo šumne.
Keď mal dirigent A. v úmysle zmrzačiť Stravinského kompozíciu, zastavili ho až skladateľove slová: „...já jsem vám přece nikdy neřekl: ´Tady máte mou partituru a dělejte si s ní, co se vám zlíbí.´...“ (Milan Kundera: „Nechovejte se tady jako doma, příteli“, Brno 2006, str.32)
Guillaume Apollinaire (1880-1918) tiež, samozrejme, nenapísal prekladateľovi Feldekovi (*1936): „Tu máte moju báseň a robte si s ňou, čo sa Vám zapáči.“ A predsa si robí!
Známy veršotepec, möchte gern Nezval, urobil z (I.) (II.):
(I.)
Sous le pont Mirabeau coule la Seine
Et nos amours
Faut-il qu´il m´en souvienne
La joie venait toujours après la peine
(II.)
Popod most Mirabeau sa Seina valí
Aj naše lásky
Pomaly aby sme len spomínali
Veselý bude zajtra kto dnes žiali
Analýza:
1. verš: Feldek zrejme nevie, že Samo Chalupka označil Dunaj
za „valný“ a prekladá, akoby nikdy nestál v Paríži na
moste, pod ktorým voda iba plynie.
2. verš: „et“ = „aussi“ alebo „même“?! A to už odkedy a
prečo?
3. verš: Čo iné zostáva starcom? Apollinaire však napísal
báseň 30 ročný!
4. verš: Veselí se vesnická selka na veselce. „Radosť“ (tešiť
sa) je filozofický pojem - okrem Henri Bergsona
(1859 – 1941) aj básnika Augustína Dobrovodského
(1947-1999), ako ho definoval vo filme Dušana Hanáka
„Deň radosti“: „Aj keď prší, môže byť pekne.“
Už Ivan Blatný (emigroval v roku 1948) písal dvojjazyčne. Prijmite, prosím, túto verziu:
(III.)
Pod mostom Mirabeau plynie Seine
A naše lásky
Mám si pripomínať ten sen
Poteší a zabolí len
KAPITOLA II.
Keď sa pripravovali oslavy 30.výročia SNP, bola celá Bratislava (a iste aj krajina) oblepená otrepanými heslami: „Nech žije...!“ Ľudia na to komunistické teatro kašlali. Navyše jediný žijúci organizátor povstania, ktorého bolo dovolené oslavovať, bol Husák – a ten práve rozbiehal ohyzdnú Normalizáciu. Stihol už uväzniť na dva roky Jána L. Kalinu (za knihu „Tisíc a jeden vtip“ a za počúvanie Krylových pesničiek, kúpených v obchode, vo vlastnom byte – to nie je vtip, to bolo naozaj) aj českých historikov Hübla a spol., čo bol prejav odpudivého nevďaku, lebo práve oni mu pred desiatimi rokmi svojou publicistikou výrazne pomohli pri návrate do politického života.
Na nádvorí Primaciálneho paláca v Bratislave bola v novembri 2019 – na 30.výročie - výstava fotografií „November 1989.“ Na jednej fotografii bol pohľad na javisko vtedajšieho SND (dnes opery, pôvodne uhorského mestského divadla v Pozsonyi) na Hviezdoslavovom námestí, kde koncom novembra 1989 došlo k prvému oficiálnemu verejnému stretnutiu predstaviteľov VPN a Občianskeho fóra. Za „predsedníckym“ stolom sedelo sedem ľudí, za nimi ďalší, najmä členovia KC VPN, a potom - možno na stupňovite naukladaných praktikábloch – bratislavskí herci a ľudia, ktorých „usporiadatelia“ pustili na javisko. Pohľad do hľadiska divadla sa na výstave nenachádzal, ľud sa dal iba tušiť.
Z Prahy prišli za OF štyria ľudia, boli uprostred dolnej časti záberu. Zľava: Marta Kubišová, Václav Havel, Petr Oslzlý a Šimon Pánek. Za VPN pri nich boli, po okrajoch stola, tribúni revolúcie na Slovensku: Ján Budaj a Milan Kňažko. So far, so good.
Dostávame sa k druhému radu. Zľava: Miloš Žiak, Ján Langoš, Miroslav Kusý, Ľubomír Feldek, Martin Porubjak, Peter Zajac, Ladislav Snopko. Keď sme sa prizreli bližšie, bolo vidno, že Feldeka asi navštívil nejaký aktivista à la „nehanebný bastard“ Brad Pitt a vytetoval mu na čelo skratku strany, ktorej členom ešte 17.novembra bol. Alexandra Kusá zo SNG by miesto „aktivista“ asi povedala „vandal“ a Silvester Lavrík by ľudovo dodal „pripečený.“
Zaujímavé je, že si to tetovanie 30 rokov nikto nevšimol. Feldek (ja ho osobne nepoznám) snáď nechodí s leninskou šiltovkou ako Rudo Sikora, ktorá by mu zakrývala čelo. Nemôžem to posúdiť. Dokážem však posúdiť, že keď je komunista v hlavnom orgáne antikomunistickej revolúcie, tak je to nedôsledný prevrat a nie revolúcia.
Deň pred ukončením výstavy som na nádvorie Primaciálneho paláca zo zvedavosti zašiel. Popŕchalo, bola tam len skupinka vysokoškolákov z Malajzie so svojím profesorom Kim Long Lowom. Čuduj sa svete, inkriminovanej fotografie nebolo. Zmizla ako Clementis z fotografie balkóna Staromestského námestia vo februári 1948 – ale z Clementisa zostala aspoň baranica na Gottwaldovej hlave. Keď som to malajzijským študentom vysvetlil (their English was impeccable) tak povedali, že o tom napíšu. V Malajzii sa tiež dejú také veci, pripomínanie minulosti nemá režim rád. Veď je aj na rebríčku Freedom House tesne za Slovenskom. Som pyšný, že som bol asi prvý Čechoslovák, o ktorom bola zmienka v malajzijských novinách – po Zátopkovi.
„Všem sráčům navzdory!“ (Ukradnuté Janovi Urbanovi.)
V slovenských novinách tento text nebol. Napísal som ho len tak. Mám v úmysle dožiť sa ešte štyridsiateho a päťdesiateho výročia revolúcie. Nechcite vedieť, čo napíšem potom!
P.S. „Bourání posvátných krav je součástí naší každodenní řeznické práce.“ Andrej ´Nikolaj´ Stankovič (1940-2001)
