Rozprával som svojej mame: „Noviny som začal čítať v prvej polovici 60.rokov. Nebola to Smena, odvar komunistických novín Pravda. Bol to Kultúrny život – vďaka Mňačkovi & spol. (Horné úvodzovky budú až pred koncom textu!)
Potom prišiel rok 1968. Čítali sme KŽ, LN/LL, Student, Echo (à propos Echo: Novomeský sa kamarátil s Machom, Novomeského zať – šéfredaktor Echa – s Machalom st.; Slovensko je také krpaté...). Spolu sme, mother & son, v apríli 1968, napísali kritické poznámky k Akčnému programu KSČ – a odoslali do Prahy, asi rovno na Bartolomejskú ulicu. Quelle naïveté!
21.augusta prišli Rusi. Roky sme nečítali nič, potom – vďaka Budajovi a Petřivému - samizdat; pozerali sme viedenskú televíziu: ´Kultúra z cudzieho,´ povedal smutne Jano Šútovec.
1985: Nedalo sa mi tu dýchavať / emigroval som do Mníchova.
Revolúcia
9.novembra 1989 padol Berlínsky múr.
7.decembra som sa vrátil. 15.decembra začala vychádzať Gindlova Verejnosť a čoskoro aj Verešova Národná obroda. V Smene písal Ježík (asi ďalej o športe) a vystúpil – predpokladám – z KSČ. Ja som písal o filme do obnoveného KŽ.
Vyšiel Peroutka: Budování státu; pri čítaní druhého alebo tretieho dielu na jar 1991, na Georgen Straße 127, som pochopil, že sa ČSFR rozpadne, lebo teraz je oveľa viac pseudovzdelaných slovenských mumákov ako bolo v roku 1919.
Nepamätám si žiadnu výzvu novinárov novín Smena z jari 1992, aby Havel buď vypísal referendum o rozpade štátu alebo odstúpil. Buď – alebo! Nechcem hádať, prečo čušali.
Kontrarevolúcia
Mečiar vyhral a 4.januára 1993 poslal do Smeny likvidátora, čiže čističa Bajana (à propos Bajan: Bajan kandidoval asi pred
dvadsiatimi rokmi vo voľbách do významnej celobratislavskej funkcie; nechcem hádať, prečo ste pred tými voľbami nanapísali, čo je Bajan zač - tak sme ho zvolili a trpeli...).
Všetka česť Karolovi Ježíkovi a jeho teamu za podiel na páde Mečiara v roku 1998. Aj keď váha televízie Markíza a rozhlasu Twist bola rozhodne väčšia: vďaka rádovo vyššiemu počtu divákov a poslucháčov ako bolo čitateľov novín (à propos ´rádovo´: Róbert K., vtedajší šéfkomentátor SME, snáď dodnes nevie, že ´rádovo viac´ neznamená ´o 100´ alebo ´o 1000´, ale desaťkrát, stokrát, ...).
Na jeseň 1998 som si všimol dve blbosti v komentároch (zhodou okolností v Leškových). Zatelefonoval som Ježíkovi, pozval ma k sebe do redakcie – asi 15.novembra – a po hodine mi ponúkol miesto ´supereditora´ od 1.januára 1999. Potom dodal: ´O mesiac príďte podpísať zmluvu a ––-– štyrikrát do roka sa môžte pomýliť, pán Klein.´ (To bolo grandské.) O tejto ponuke zamestnať ma vedel Hrabko a (bez detailov) Alexej F....
Po Ježíkovi
V polovici decembra 1998 Karol Ježík zomrel a nový šéfredaktor Šimečka ml. ma poslal do kelu (à propos Milan ml.:
o pár rokov neskôr jeho manželka spolu so svojou – whatever – Andreou Pukovou plagizovali Spiegel online, pod menom Erwin Grassmayer, čo som hmlisto tušil, povedal to Fulmekovi, ale dokázal to a zverejnil Šipoš, a nestalo sa im dokopy nič...).
Pre spravodlivosť chcem dodať, že Alexej Fulmek ma od februára 2003 do februára 2008 držal, zväčša ako konzultanta, (tesne) nad vodou; nemusel som spávať so synom pod mostom.
Je suis Charlie
Som autor článku ´SEDÍ SOKOL NA JAVORI / SEDEM FACIEK POKRYTCOVI´ (Domino, marec 1997, Košice, čoskoro ho sem dám). Slota, Čarnogurský, Hríb, Žitný, Bútora ml. a Šimečka ml. ma verejne odsúdili, Juraj Hrabko a Karol Wolf sa ma zastali. Vydavateľ Majský penil, Fulmek a Ježík sa v mene vydavateľstva VMV, predchodcu Petit Press, čitateľom ospravedlnili. Slovenské súdy ma za článok dlho súdili a odsúdili za trestný (!) čin hanobenia katolíckeho presvedčenia; Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu ma v roku 2006 oslobodil; rozhodol, že mám právo takto písať. Nikto sa ne-od-ospravedlnil ani neospravedlnil. Neviete o tom, milí čitatelia, takmer nič? Je to preto, lebo Kostolný (nomen omen) odmietol uverejniť originálny text. Nateraz pomôže Google: echr 2006 klein
Po roku 1997 som si prakticky neškrtol.
Aj by som učil angličtinu a nemčinu na gymnáziách, ale väčšinou sú predsedníčkami predmetových komisií a/lebo riaditeľkami bývalé ruštinárky a/lebo komunistky. Tie ma nenávidia už od pohľadu – do môjho životopisu.
Takže trávim čas ako James Mill, ktorý vychovával syna Johna Stuarta Milla (1806-1873), jedného z hlavných anglických filozofov liberalizmu.
Keď syn – už študent - spí, píšem toto (à propos ´toto´: Vladimír Nabokov, okolo roku 1970, autorizoval preklad svojho románu Dar do angličtiny a v úvode potom napísal, že je fascinujúce predstaviť si režim v Rusku, za ktorého by tam mohol vyjsť originál; pre mňa je podobne nepredstaviteľné, že ´toto´ vyjde v printe v SME; veď viem, vďaka mottu prvej Kamencovej knihy, že ´nie je nenávratnejšieho prepadliska, ako vypovedať pravdu...´).
Douška
Už štvťstoročie mi často a márne hovoríš, že mám pravdu, ale neuverejnia mi ju. Tak to aj zatiaľ je. Som nezmieriteľný Titan alebo Narcis? To je otázka.
Nateraz som sa – prekvapujúco aj pre mňa – uskromnil s blogmi. Ale aj odtiaľ ma môžu vyhodiť...“
Rozprával som svojej mame, Zuzane Duhajovej (1922-2015) - do záhrobia.
