Keď to nejde, tak to nejde

Písmo: A- | A+

,,Povedzme, že sa o niečo pokúšate znova a znova, ale bezvýsledne. Kedykoľvek však môžete začať úplne nanovo. - Mary Pickford

Takmer 4 týždne, 4 články a zopár prebdených, bezsenných nocí. Toto je moja bilancia za posledné obdobie. Chcem toho toľko povedať, ale ani neviem, kde skôr začať. Niektorí z mojich pravidelných čitateľov sa mi ozvali hneď pár dní po nepublikovaní ďalšieho článku s tým, či je so mnou všetko v poriadku a ako sa mi darí s mojim predsavzatím. Moja odpoveď vtedy a vlastne už niekoľko týždňov znela stále rovnako. Čakám na múzu a chuť znova si nájsť pár hodín čas a napísať ďalší príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami. Múza tu už niekoľkokrát klopala, dokonca aj vošla dnu, ale zabudla so sebou doniesť aj jej vernú spoločníčku, a to Chuť do písania. 

Neviem, nechcem, nebudem

Poviem to na rovinu. Prestalo sa mi chcieť. Stratil som chuť. Namiesto toho, aby som sa pri písaní uvoľnil, začal som z môjho predsavzatia pociťovať obrovskú zodpovednosť, ktorá vo mne vyvoláva pocit úzkosti a strachu, že zlyhám. Nie v písaní mojich príhod či spomienok na môj predošlý život, ale že sa zaseknem, niečo z mojej výzvy poruším a nebudem tak môcť čestne a pravdivo hovoriť o tom, ako zásadne sa mi môj život podarilo zmeniť. Posledné dni si však uvedomujem, že som na seba až prehnane prísny. A nie som v tom sám. U viacerých mojich priateľov či známych som si všimol podobné sklamania z vlastného neúspechu, stavy prokrastinácie, či dokonca recidívy, následné depresívne statusy a komentáre na sociálnych sieťach (nakoľko sa stránim kontaktu s ľuďmi).

Neviem, čím je toto zvláštne obdobie roka u mnohých z nás zapríčinené, ale stále viac pozorujem, že sa, minimálne u mňa, každý rok pravidelne, skoro v rovnakom čase opakuje. Neviem ani vysvetliť, prečo. Neviem, či je to spôsobené chladným počasím, pomaly končiacou zimou a začínajúcou jarou. Neviem, či je to spôsobené nedostatkom slnečného svetla, alebo nedostatkom socializácie. Neviem, či to náhodou nesúvisí s mojim lipnutím na minulosti a zabúdaním prežívať silu prítomného okamihu. Žijeme v dobe, kedy máme všetok blahobyt sveta na dosah, z pohodlia našich príbytkov, a my sme aj tak nespokojní. Minimálne už takmer mesiac ja. Ale neviem prečo. A mrzí ma, že si neviem užívať dni tak, ako pred tým, že neviem nájsť potešenie aj v maličkostiach, ale takto to, bohužiaľ, momentálne je a ja, poviem vám to úprimne, nemám silu s tým bojovať. Vážim si všetko, čo mám a čo som dosiahol, ale prestal som vo veciach vidieť zmysel. Je to však ale len obdobie. Musí to prejsť samo. Neviem však povedať, kedy sa tak stane.

Nechcem nič vysvetľovať. Je to proste tak. Možnosť zaoberať sa teraz tým, čo môže byť príčinou týchto mojich (našich) nálad, som zavrhol už dávnom aj keď si myslím, že dôvodov je tu hneď niekoľko. Nechcem sa cítiť zle, to samozrejme, nie, len sa zas nechcem pretvarovať, že je všetko v poriadku, keď viem, že to tak vnútorne necítim. Nechcem sa sťažovať, ale ak sa ma niekto opýta, ako sa mám a či sa mi darí, nechcem sa k tomu ani vyjadrovať. Unavuje ma to. Nechcem byť negatívne naladený, to nie som ja, ale nie každý deň je nedeľa. A toto obdobie nedeľou nie je absolútne.

Nebudem sa zbytočne ľutovať keď ani neviem, čo chcem, aby sa v mojom živote zmenilo. Nebudem sa zas ale zbytočne trápiť nad tým čo bude, nakoľko to nemá význam. Stať sa môže čokoľvek a kedykoľvek. S tým sa musíme zmieriť. Nebudem sa tiež ospravedlňovať za to, čo si myslím, ak sa ma niekto opýta na môj názor. Nebudem tiež záujmy iných stavať pred tie vlastné. Nie, nebudem egoista, tým som nikdy ani nechcel byť, ale už ma vyčerpáva vyhovieť každému. Kto ma pozná, vie, že rád pomôžem, ale veľakrát sa to otočí potom ešte proti mne. 

Keď nejde o život, nejde o nič

Je skvelé na sebe tvrdo pracovať, no je aj v poriadku dať si nachvíľu pauzu a zastaviť sa. Je dôležité udržiavať kontakt so svojím okolím, ale je nevyhnutné venovať sa sebe samému, nájsť si čas len pre seba, vypnúť a nič už viacej nevysvetľovať. Je potrebné si sám pred sebou priznať, že keď to nejde, tak to jednoducho nejde a je zbytočné to siliť. Ale je to absolútne normálne. Neúspechy vnímam ako neoddeliteľnú súčasť nášho vnútorného rastu. Musí sa to diať, aby sme si uvedomili, akí silní naozaj sme. Začať môžeme kedykoľvek a odznova. A viete čo? Niekedy si aspoň uvedomíme, či má vôbec zmysel začínať od znova. Niekedy stačí začať od seba a nie od znova. A niekedy stačí s našim staronovým ja len po pauze vstať a pokračovať ďalej. 

Čo bude s mojou výzvou?

Moja výzva, "Už ani cent navyše", po menšej pauze pokračuje. Vo februári sa mi vďaka nemíňaniu podarilo splatiť všetku dlžnú sumu z kreditnej karty a dýcha sa mi oveľa lepšie. Stravujem sa stále zdravo, až na zopár menších prešľapov. Bez toho to ale nejde. Po fyzickej stránke som sa začal, vďaka rastlinnej stave, cítiť lepšie, dokonca som začal cvičiť a behať. Tiež som sa rozhodol si vyčleniť minimálne jeden deň v týždni len pre seba a robiť bez výčitiek to, čo chcem. Po psychickej stránke sa zatiaľ stále cítim rovnako. Mám však všetok čas sveta trochu si oddýchnuť. Nie je sa kam ponáhľať.

Želám vám, priatelia moji, aby ste počúvali svoj vnútorný hlas, keď vás prosí o zmenu. Keď máte pocit, že už ale ďalej nevládzete, naučte sa oddychovať, ale nie skončiť. A ak to ale predsa aj nevyjde podľa vašich predstáv, nájdite silu začať od znova. Alebo od seba. O tom to predsa je. Nie je dôležitý cieľ, ale cesta. A nech je tá vaša čo najpríjemnejšia. Veľa šťastia nám všetkým.

Skryť Zatvoriť reklamu