Ja a Majo

S Majom som hrával hokej, mali sme potrhané tepláky, strapaté vlasy, tenisky zo semišu, ktorý práve prichádzal do módy.
Čepel hokejky som kúpil od Čonkovcov za padik.
Primitívne pouličné kšefty.
Brigita nám verne fandila, hrávali sme proti starším chlapcom, ktorý uždnes namiesto ťažkých kovových bránok vyprevádzajú pred škôl svoje deti.
Večne u nás fúkalo, Majo robieval kľučky.
Veľká liga.
Nikdy sme si nerobili starosti s tým po kom hodíme očkom, kam hodíme moč.
Obesenec na vzdávajúcej sa preliezke, slepá baba či dedko (ja už anineviem) na prašiakoch, skok do nevídane tvrdého pieskoviska a skryvkydo okrúhleho jubilea desiatej hodiny večer.
Majove boby a sánky, ktoré patrili všetkým deťom z vchodu, v ktorom doteraz bývam.
Futbalové zápasy dýchali výkendom hoc v nás driemala utorková domáca úloha z Prvouky.
Skúmavé pohľady na exceletnú piruetu samovraha a susedove nové autoviedli všetky špekulácie k jedinému z možných koncov: "koľko má natachometri?"
Milujem svoje malé dejiny.
Majo dnes hráva extraligu s dvojciferným číslom na chrbte, pieskovisko nahradilo parkovisko, na ktorom taktiež parkujem.
Deti dnes fajčia pod bránami, pijú v kočikárni.
Nie je ich veľa, čo znamená, že i príbehov podobných tomu môjmu je čoraz viacmenej menej.
Škoda... a síce možno raz budú moje spomienky dýchať atmosférou partizánskych poviedok starých otcov.