Irán bez strachu
S úvahou preniknúť do Perzie a (aspoň) trocha ju „prelúskať“ som koketoval už dva roky, až sa mi podarilo pristihnúť sa pri slabšej chvíli, ktorú som veľmi správne využil (a načasoval) kúpou spiatočiek cez Istanbul do Teheránu v apríli roku 1404 miestneho kalendára.
Dvanásť plných dní strávených v Iráne, návštevou 10 miest, prejazdených vyše 1600 km, prechodených cez 350 km, 1 ťažkopádny vnútroštátny prelet, zodraté topánky, kebab(y), jahňacina, melóny, 30GB fotiek, slnkom spálené ruky, nové priateľstvá a množstvo úvah na zamyslenie...
Rozvinúť tento highlight do čitateľsky únosného cestoblogu je v podstate realizáciou sľubu domácim naprieč krajinou, že o nich "tam u nás doma" napíšem tak, ako som mal možnosť vnímať ich a ich krajinu. Autenticky, objektívne. Zámerom preto nie je písať akýsi manuál kde, čo a ako vybaviť, ale skôr pokúsiť sa ponúknuť dojmy z krajiny, ktorá vie ponúknuť tak mnoho.
Tento článok si ťukám s odstupom cca 3 mesiacov od návratu koncom apríla 2025, kedy sa stihla rozpútať a povedzme aj ukončiť tzv. 12-dňová vojny, takže beriem na vedomie, ak jeho úspech motivovať k návšteve môže byť tohto času výrazne limitovaný. Som však presvedčený, že žiť v strachu zmysel nemá, a ak sa raz niečo má stať, stane sa aj v bratislavskej kaviarni, alebo na Karlovej univerzite.
Faktom je, že jediný skutočný strach v Iráne, obzvlášť v Teheráne, predstavovalo (ne)obyčajné prechádzanie cez cestu, kde ste museli poprieť pud sebazáchovy a doslova vykročiť pred 30 (ak som optimista) ročné trúbiace rachotiny značky SAIPA, ktoré v chaose ignorujúc prechody a jazdné pruhy uháňali preč a vy ste len čumeli, ako Noe na v poradí tretiu ťavu, že ako do pekla sa vyhli búračke s vaším korpusom. Za celý čas v Iráne sme ani na okamih nemali pocit strachu, ohrozenia, neistoty, práve naopak.
Šok
Šok z doposiaľ nevídanej dobrosrdečnosti ľudí, neustáleho welcome to Iran, nezištnej pomoci, zruinovala aj posledné atómy z prvotnej latentnej neistoty pred cestou. Zbúrané predsudky láskavosťou miestnych katapultovala Irán na úžasný cestovateľský zážitok so zriedkavou pečaťou, „tak sem sa musím vrátiť“, ktorú v mojom zozname navštívených krajín ich zas až tak veľa nemá. Irán je špecifický.
Keďže počuť čučoriedkovú slovenčinu bolo pre miestnych neslýchané, boli sme prakticky stále v centre pozornosti. Obzvlášť v teheránskom metre sa k nám ľudia s úsmevom otáčali, prihovárali, avšak s rešpektom, milo, nie dotieravo. Ak miestni aspoň trocha vedeli anglicky, snažili sa vždy prehodiť s nami pár viet, dávali nám typy kam ísť, dokonca nás pozýval k sebe domov na čaj. Ak zaznela v metre hlásenština, bez slova naťukali do prekladača v mobile čo zaznelo a dávali nám prečítať anglickú verziu, aby sme rozumeli. Ak náhodou už pani pri pokladni nebola, miestni nám lístok na metro kúpili ich kartou a za žiadnu cenu od nás nechceli vziať peniaze. Ak sme metro nestihli, pracovník strážnej služby nám zavolal SNAP (iránska verzia Boltu), vyšiel s nami z metra a kráčal s nami 500m k najbližšej ceste, kde s nami počkal do príchodu auta. Na ulici sa k nám prihovárali, za krátky rozhovor v angličtine nás pozývali na džús a citeľne sa tešili, že sme prišli ich krajinu navštíviť (a že si môžu precvičiť angličtinu). Takýchto drobných prejavov dobrosrdečností a láskavostí bolo naprieč krajinou toľko, že neexistuje, aby to bola len štatistická náhoda alebo šťastie, ale presvedčivý ucelený obraz o Iráncoch ako takých. Rešpekt.
Irán je krajina, kde za 200,- EUR ste od priekupníka v najkrajšom bazári Kashane dostali 186 miliónov Rialov (alebo podľa miestnych 18.600 tomanov, aby ste už boli totálne pomýlení...) v troch tlstých zväzkoch gumičkou zviazaných bankoviek, pričom úschovnú logistiku ste riešili násilným vtláčaním tej masy do ruksaku. V Teheráne jedna jazda v spomínanom, perfektne navrhnutom metre, stála okolo 0,12 EUR (100.000,- Rialov), pol litra vody 0,15 EUR, liter benzínu 0,06 EUR a štandardné lokálne ubytovania v tradičných iránskych guesthouseoch (s vlastnou izbou a kúpeľnou) okolo 12,- EUR/noc s raňajkami a s neobmedzeným množstvom čaju. Pri minimálnej mzde cca 120,-EUR/mesiac, množstva sankcií a geopolitickej situácii sú tieto ceny reálne. Keďže sme naprieč Iránom cestovali, zdržiavali sme sa prevažne v tradičných ubytkách, nič fancy, ale o to ani nešlo. Nebolo sa na čo sťažovať. Jedlo bolo v celej krajine veľmi lacné a chutné. Všade dostupné čerstvo grilované kebaby, a ďalšie lokálne jedlá doslova za haliere sme striedali aj tradičnými reštauráciami, ktoré boli ešte lepšie a tiež cenovo neporovnateľné so Západom. Na uliciach množstvo stánkov so smoothie, ovocnými šťavami, sladkosťami a inými netypickými dobrotami, ktoré lákali a vábili. Bez problémov, bez ťažkostí.
Itinerár
Do Teheránu sme prileteli bez toho, aby sme mali okrem prvej noci čokoľvek vopred objednané. Ubytovanie, aj presuny, dokonca aj vnútroštátny prelet zo Shirazu do Teheránu sme riešili ad hoc na mieste, pretože z Európy sotva niečo naplánujete. Nie len kvôli sankciám a cenzúre, ale najmä z dôvodu, že služby v Iráne nie sú tak dobre online propagované, ako u nás. Irán treba vnímať v prítomnosti a reagovať na situáciu tam a vtedy. Vedeli sme koľko dní chceme kde stráviť, všetko ostatné sme riešili na mieste sem-tam za pomoci lokálnych, ktorí veľmi uľahčili zorientovanie sa v novom meste. Nechali sme si poradiť, prijať pomoc so sprevádzaním, alebo tip na dobré ubytovanie, či autentickú reštauráciu.
Náš itinerár zahŕňal mestá, miesta a dedinky ako: Teherán, Kashan, Isfahan, Abyaneh, Varzaneh, Jazd, Shiraz, Perzepolis, Pasargad, Naeen, Natanz a Naqsh-e-Rostam. Turistické silno odporúčané miesta ako Chak-Chak a Kharanaq sme vynechali. Spätne hodnotiac neľutujem, ale pri ďalšej príležitosti ich zrejme nevynechám.
Teherán a Golestanský palác
Teherán je mnohomiliónová metropola, kde v rámci pamiatok absolútne dominuje Golestanský palác z roku 1865 a jeho slávne zrkadlové výzdoby. Pečať UNESCA je dôvodná a ja len poviem, že výzdoba interiéru bola dychberúca a z pohľadu európskeho štýlu internej výzdoby palácov unikátna. Oplatí sa tu stráviť aspoň dve-tri hodiny, pričom je možné si navoliť sektorovo, ktoré časti chcete vidieť. Naša voľba „must see“ nás vyšla na cca 15 EUR, čo na iránske pomery je veľmi drahé. A veru „worth every penny“. Samozrejme, to som ešte nevedel, že uvidím aj Mauzóleum Shah Cheragh v Shiraze, čo bolo pre mňa subjektívne to najkrajšie čo som v islamskej architektúre videl, o čom ešte pár viet napíšem. Kontroverzná, bývalá americká ambasáda, ktorá bola dejiskom americkej rukojemníckej drámy v roku 1979 šokovala s plagátmi a grafitmi vôbec netajac nie najlepšie iránsko-americké vzťahy. Všetko si môžete fotiť a je to zážitok.
Kashan
Z Teheránu sme sa presunuli autobusom do mesta Kashan. Miestny taxikár nás pozval na cestu do centra, ktorú sme prijali, odporučil nám svojho kamaráta, ktorý ponúkal super útulné tradičné ubytovanie, Sana Historical Hotel and Hostel,kde sme jednu noc prespali. Kashan prekvapil krásnou, typickou architektúrou tradičných domov, napr. Taj Traditional House, alebo Tabatabaei House ale aj slávnou záhradou Fin Garden a absolútne úžasným orientálnym bazárom, ktorého časti sú niekoľko stoviek rokov staré. Dať si miestny čierny čaj a len tak si užívať atmosféru iránskej hudby v pozadí, v rytme tkáčskeho stroja perzského koberca bolo naozaj veľmi príjemné.
Abyaneh a Varzaneh
Malebná dedinka Abyaneh v horách 2.500 m n.m. s nie viac ako 300 obyvateľmi s typickou červenkastou farbou hlinených domčekov bol skvelý nápad na zastávku cestou do Isfahánu. Prechádzali sme popri oblasti v Nataze, kde taxikár slovami „no foto, atomic“ nás upozornil na areál v horách, ktorá o pár týždňov na to vošla do povedomia ľudí úplne inak...
Presun v 30+ročných taxíkoch vyše 200 km vzdialenosti už boli menej pohodlné, ale vnímali sme to ako súčasť zážitku, obdobne ako cúvanie na diaľnici po prepísknutí výjazdu o viac ako pol kilometra... Práve presuny taxíkom boli skvelou a lacnou voľbou, hoci drahšou ako jazda super luxusnými (naozaj) VIP autobusmi, aké dodnes nechápem, prečo v EU nie sú. Len pre predstavu, cca 250 km jazda nás vyšla okolo 20,- EUR.
Dedinka Varzaneh a návšteva soľného jazera Khara a dokonalých piesočných dún pri západne slnka, pikniku a kŕmenia divokej púštnej líšky bola tiež skvelou zmenou urbanturizmu. Ak máte šťastie na super spoločnosť, akú sme mali, potom ste sa len stále smiali a k večeru užívali svetlom nekontaminovanú nočnú oblohu. Tu by som odporučil ubytovanie v Negaar Traditional Guest House, so super príjemným domácim, ktorý vám zorganizuje aj výlety do púšte a k soľnému jazeru plus vám uvarí takú večeru, že až.
Isfahán
Isfahán a námestie Naqsh-e Jahan patrí právom medzi minimálne historicky najvýznamnejšie námestia sveta a zažiť tu západ slnka pri zvolávaní na modlitbu patril rozhodne k najsilnejším chvíľam v celom Iráne. Tu sa nachádza prekrásne detailne vyzdobená, dominantná mešita Shah (alebo Imam Khomeini), ktorú osobne považujem za najkrajšiu mešitu, akú som videl (a píšem to s kľudným svedomím aj napriek tomu, že som bol v Sheikh Zayed). Neuveriteľne fotogenické miesto bez haldy turistov umožnil absolútne precítiť prítomnosť histórie a náboženstva. Neďaleký palác Aali Qapu ponúka úžasný výhľad na celé námestie, ktorého skutočná rozsiahlosť sa naplno odtajnila až z výšky. Arménska katedrála Vank ozdobená freskami otvárali ústa dokorán. Celková atmosféra Isfahánu bola presne tá, v ktorú som dúfal, že zažijem.
Jazd
Mestá ako Jazd aj Shiraz boli opäť niečím iné. Atmosférou, aj ľuďmi, kde už turizmus bol badateľný, nie však devastačne. Nečakajte žiadne autobusy turistov slepo nasledujúc blbý dáždnik. Keďže sme mali šťastie na sviatok, páni mali oblečené slávnostné oblečenia a ženy burku, ktorú inak bežne vidieť až tak časté nebolo.
Jazd bolo mesto v púšti, ktoré okrem iného uchvacovalo komplexom Amir Chaghmaqh s mešitou z 15 stor. kúpeľmi, ako aj caravanserail - hostincom pre pútnikov a obchodné karavány. Ďalšou dominantou bola mešita Jamé v historickom centre, kde spleť uličiek z hliny kreovali doslova bludisko, v ktorom moja beztak mizerná orientácia mávala bielou vlajkou. Nevadí, lebo niekedy je najlepšie sa nechať pohltiť mestom bez jasného cieľa cesty.
Shiraz už bol viac turistický, ako som vyššie spomínal, bol aj náboženskejší, resp. pútnickejší. Predsa len lákal cestovateľov na prehliadku neďalekého Perzepolisu, Necropoly Naqsh-e-Rostam s hrobkami vytesanými do tvaru majestátnych krížov v skalách staroperžských (achamejnovských) kráľov ako Xerxesa I, Dariusa Veľkého, Artaxerxesa II a Dariusa II.
Perzepolis a archelogické lokality
Perzepolis je kapitola sama o sebe. Ruiny miestami dokonale zachovaných sochárskych skvostov starovekej civilizácie. Áno Perzepolis je o atmosfére, ktorú, ak máte základné historické znalosti, vie váš pobyt poriadne umocniť, pretože si uvedomujete, kde sa nachádzate. Archeologická lokalita Pasargad s hrobkou Cyrusa Veľkého sa stala symbolom a majestátnou pripomienkou moci a vplyvu perzskej ríše. Popravde, tu okrem jednej hrobky sa veľa nezachovalo. Zaujímavejšou azda bola Veža Ticha - ktorá slúžila zoroastriánom na vysporiadanie sa so zomretými podľa ich vierovyznania – nechávali mŕtvych vyvláčiť tzv. nesasalarom do veže, aby pozostatky skonzumovali supy, keďže kremácia, ako aj pochovanie do zeme z náboženských príčin neprichádzali do úvahy.
Shiraz
V Shiraze sa nachádza spomínané mauzóleum Shah Cheragh, ktorého význam predurčovali viacnásobné bezpečnostné prehliadky pri vstupe, nutnosť sprievodcu a pre ženy navlečenie zvláštneho čádora. Boli sme síce opakovane prehľadaní, ale vítaní s veľkým úsmevom a s typickým úžasom miestnych, že odkiaľ sa tu berieme, na ktorý sme si už zvykli. Vnútri mi doslova padla sánka, pretože výzdoba mauzólea bola jednoducho neuveriteľná. Niekde som čítal prirovnanie, že vo vnútri akoby vybuchla diskotéková guľa. Každý cm plochy je pokrytý kryštálmi a zrkadlami. Shah Cheragh zo 14. stor. je mauzóleom aj mešitou, kde sa posvätnosť miesta až vlnila vzduchom. Hustý perzský koberec hladil bosé nohy a moslimovia v modlitbách, rodiny s deťmi oddychujúc na zemi len znásoboval neopísateľný pocit pokory, úcty a rešpektu, ktorý ma ovládol. Na nádvorí hroby 15 obetí teroristických útokov z roku 2022 vysvetľovali vstupné bezpečnostné peripetie.
Navštívili sme aj Ružovú mešitu alebo Nasir-al Mulk, ktorá bola tiež úchvatná, avšak mierne preceňovaná a dojem kazili len cvakajúce fotoaparáty tuctu žien v čádoroch. Napriek tomu stála za to, najmä ráno, kedy slnečné lúče prenikali cez farebnú vitráž a vytvárali krásne farebné odrazy.
Zo Shirazu sme prelietali vnútroštátnym letom späť do Teheránu a tak po 12 dní ukončili púť Perziou.
Summa sumárum
Irán bol neuveriteľným prekvapením dobrosrdečnosti a láskavosti miestnych. Pripomenula, že politika a bežný život ľudí nie sú jedno a to isté. Že ten jednoduchý predavač obrusov v bazáre nemá nič spoločné s atómovým programom vlády ajatolláha. Chce len mier, aby mal komu ponúkať svoje čačky. Vždy som chápal, že mediálny obraz treba brať s míľovou rezervou a netreba škatuľkovať. Potvrdilo sa to. Celý čas sme sa cítili absolútne bezpečne. Za euro-dva navyše k účtu nás objímali a ďakovali, akoby sme im zmenili svet – možno aj. Žiadne predsudky, že nie sme moslimovia, žiadne divné pohľady, že sme zo Západu. Irán bol preto mimoriadny cestovateľský zážitok, ktorý prajem zažiť každému.
