Skončili sme okolo piatej teda cca skôr. Opustiac „hnedú debnu“ bolo pravé jesenné počasie, obloha bola tmavo-kovová a fúkal ostrý vietor. Ešte že som jedol v tom čase, aby som venoval svoju pozornosť niečomu príjemnému... Prišla kolegyňa z kancelárie – mala nás odviesť jej autom. Nasledujúc a dôverujúc jej nevenovali sme pozornosť kam ideme, len sme sa rozprávali. Keď sme prišli temer na koniec ulice kolegynka zastala a prekvapene pozerala na nás, ako keby jej auto bolo ukradnuté... No na šťastie nebolo, len pozabudla, kde auto zaparkovala – parkovala na druhej strane cesty... :)
Opustili sme Vilnius a ja som sa už tak tešil, že ideme na výlet, ale už spať budem vo svojej postieľke...
Prišli sme do Ukmerge. Keby tu mal končiť príbeh, tak je to ako mnoho iných výletov na cudzie a neznáme miesta – môžeš niečo vidieť, niekde sa zastavíš... a ideš domov... Zastali sme na parkovisku a presadli sme do druhého auta. Chlapík, ktorý auto šoféroval, išiel na môj vkus dosť dynamicky. Nad rádiom mal poličku a tam bola vysielačka pripojená do rádia. Tak som si myslel, že je to taxikár. No len čo sa podelil o svoj postreh, tak z taxikára sa vykľul umelec, ktorého sme šli navštíviť.
Cestou do jeho ateliéru, ktorá nebola až taká priama cesta na miesto určenia, no čo som vtom čase nevedel, náš „šofér“ rozprával o paláci – Siesitu dvaras. Škoda, že si nepamätám čo povedal. Hoci rozprával jednoduchou angličtinou, jeho rozprávanie bolo zaujímavé... možno ten spôsob ako rozprával o tom bájnom mieste. Keby som si pamätal čo všetko povedal, tak to by bolo asi hodné samostatnej pozornosti. Nevediac, že tam ideme, už som pocítil možno až neodolateľnú túžbu sa tam zastaviť – hoci len tak na chvíľku pozrieť sa, potúlať sa okolo.
Keď sme sa blížili k palácu bolo niečo pred ôsmou. Ako som už písal, bolo viac menej zamračené. Boli sme uprostred ničoho. Nebola úplná tma – ako vo vreci, no zo všetkého bolo vidieť iba temné kontúry. Jeden taký neurčitý „rám“ bol isto Poe.
Umelec nás doviezol na miesto na ktoré som ani nečakal, že sa čo i len na chvíľku dostanem. Popis paláca ako vyzeral z vonka vynechám, lebo ani ja som ho nevidel...
No čo viem isto bol tam chlapík, tak okolo päťdesiatky. Vnímal som ho ako robotníka (rifľová košeľa, rifle – také na robotu), lebo priestory boli práve rekonštruované. No bol to majiteľ a chce si to opraviť svojpomocne, za spolupráce miestnych obyvateľov, pôvodnými postupmi, do najpôvodnejšieho stavu. Aby bola aspoň nejaká predstava o mieste, tak pár obrázkov, ktoré boli zachytené mojimi spolu - dobrovoľníkmi.
Práve sa pozeráme do stredovekej chladničky, ešte šťastie že nemuseli platiť elektriku vtom čase... :)
pôvodné pece sú zachované, no pôvodnú funkciu si nezachovali. Skôr získali novú – dekoračnú
Dejovo fotky nesedia, lebo pred miestnosťou, ktorá slúžila ako balkón bola hlavná miestnosť. Ako nám bolo povedané, slúžila na narodenie, spanie aj úmrtie. Bolo tam všetko čo je treba... aj dobová „mirkovlnka“. Už jediné čo im mohlo chýbať je čerstvý vzduch. Pre tento účel mali hneď susednú miestnosť ako balkón. Tak dva pohľady z okna.
Po krátkej a emocionálne plnej exkurzii po rozostavanom paláci sme nastúpili naspäť do auta. Teda boli dve autá, jedno ako mikrobus a druhé osobné auto - umelcovo. Ja som mal šťastie ísť s ním v aute. Neviem prečo... no možno tento faktor robí z veľkej časti tento výlet hodný spomenutia, keď nie pre nikoho iného, tak aspoň pre mňa. Aby som sa aspoň s niečím podelil z rozprávania.
