Najskôr som sa rozhodol navštíviť práve tento vagón-most. Cesta k nemu nie je vôbec taká jednoduchá, ako som si myslel, no môj šiesty zmysel ma navigoval správne a po cca 10 minútach jazdy som zastal na rozbitom parkovisku (ak sa to tak dá vôbec nazvať) pred malou železničnou stanicou Vígľaš-Pstruša.
Po zaparkovaní auta beriem foťák a mobil (pre istotu) a po zablatenej ceste vedúcej poza budovu stanice kráčam k tomuto kurióznemu vagónu. Po zistení, že blata mám skoro po členky, oľutujem nápad vziať si svetlé tenisky. Z diaľky už vidno vagón a som rozhodnutý pokoriť to hnusné bahno, aby som sa tam dostal.
Za ani nie tri minúty už stojím pred týmto "čudom". Okolie je celkom upravené, stromy a kríky orezané, Takže konečne vidieť vagón aj z diaľky. Podlaha z drevených dosiek vyzerá byť novopoložená, zvonku aj zvnútra je vagón natretý farbou, i keď už mierne hrdzavie. Netreba sa však čudovať, vagón už má svoje roky, navyše prírodné a poveternostné podmienky ho určite nešetria. Pred vagónom sa nachádza vysypaná hŕba kamenia, ktorá vyzerá, že ešte bude mať svoje uplatnenie v okolí vagónu. Domnievam sa, že kamením bude vyložená časť cesty. Mňa ešte potešil fakt, že som medzi skalami našiel aj akýsi skamenelý odtlačok rastliny.
Vagón bol vyrobený niekedy v rokoch 1931-1939, a jeho domovskou stanicou bola Bratislava. Zaujímavosťou tohto kedysi osobného vozňa je fakt, že nie je zváraný, ale jednotlivé časti sú pospájané nitmi. Vagón sem priviezli niekedy v 60-tych rokoch, pravdepodobne v roku 1968. Vyradený vagón údajne zohnali neznámi miestni poľnohospodári (ktorí mali pravdepodobne dobré styky s vedením železníc, keď si vybavili vyradený vagón...) a nechali ho dopraviť na železničnú stanicu Vígľaš-Pstruša. Odtiaľ ho mali pomocou buldozérov a lán dotiahnuť k rieke Slatina, kde ho nakoniec žeriavom položili naprieč a tak spojili oba brehy rieky. Počas prekladania vraj vagón spadol, a preto je na jednej strane preliačený. Určite ste si všimli, že používam často slová "vraj" a "údajne. Je to preto, že už nikto s určitosťou nevie povedať, ako presne to vtedy všetko prebehlo. Podstatným teda zostáva fakt, že od konca 60-tych rokov sa v obci Vígľaš nachádza unikátny krytý most, aký nemá minimálne v strednej Európe obdoby.
V minulosti si teda obyvatelia obecných častí Dolinky a Hájniková cez most skracovali cestu. Most vraj neslúžil len chodcom, ale dokonca tadiaľ mohlo prejsť aj auto, tomu sa však ťažko dá pri pohľade na úzky vagón uveriť. Za ten čas, čo vlak slúžil ľuďom, však pomaly chátral, podlahové dosky spráchniveli, plechy začali hrdzavieť a okolie zarástlo. Vagón pomaly upadal do zabudnutia, až kým ho nedávno miestni dobrovoľníci s pomocou obecných financií nezrekonštruovali. Opravila sa strecha, podlahy, vonkajšie plechy sa natreli na zeleno a upravilo sa i okolie, aby bol k tejto novej turistickej atrakcii lepší prístup. Na dnešnú dobu, keď sa veci radšej nechajú napospas osudu a potom sa len vyhodia, obdivuhodný počin!
Po vyfotografovaní tohto výnimočného objektu sa vraciam späť k autu. Po ďalších pár minútach jazdy odbočujem z hlavnej cesty na miniparkovisko, pri ktorom je vystavená parná lokomotíva s dvoma rušňami.
Táto vlaková súprava kedysi slúžila na úzkorozchodnej trati lesnej železnice Vígľaš - Kyslinky. Vybudovaná bola v rokoch 1904 - 1907 pre účely prepravy dreva z lesov Poľany, keďže z tohto náročného horského terénu nebolo možné (efektívne a rýchlo) drevo zvážať dole do doliny. Okrem dreva však železnička prevážala aj lesných robotníkov, obyvateľov obcí, a niekedy aj turistov. Počas SNP sa po nej dopravovali zásoby partizánskym jednotkám v okolí Poľany. (viac o histórii a úlohách železničky: http://www.veterany.eu/2010/09/02/po-stopach-nepouzivanych-zrusenych-ci-nedostavanych-zeleznicnych-trati-36-lesna-zeleznica-viglas-kyslinky-2/)
V súčasnosti je v miniexpozícii vystavená parná lokomotíva ( dočítal som sa, že typ U 175 48), osobný vozeň a dva plošinové vozne, ktoré stoja na časti pôvodnej dráhy. Pri lokomotíve bola prednedávnom vybudovaná drevená veža a priestor na posedenie s lavičkami a informačnými tabuľami informujúcimi o okolitej prírode, Vigľašskom zámku, železnici atď.
Keďže sa začalo stmievať, rozhodol som sa navštíviť zámok, nachádzajúci sa asi 500 metrov od vlakovej súpravy.
(článok pokračuje v druhej časti)
