Po čase som však zabudol na tento narýchlo kúpený zájazd, preto keď mi sedem dní pred dňom zájazdu prišli na mail pokyny od cestovky, zostal som trošku zaskočený, keďže som už na víkend mal naplánované niečo iné. Ale vidina pekného jednodňového výletu bola silnejšia ako moje plány, a tak sme s priateľkou vzali foťák, trochu jedla a fľašu vody a vyrazili do Bratislavy, odkiaľ bol naplánovaný odchod. O osmej ráno stojíme na parkovisku, pri autobuse samí postarší ľudia (rozumej 45+, nechcem sa však nikoho dotknúť, od nás boli ale predsa len starší). Mal som tušenie, že toto nebude zájazd úplne podľa nášho gusta, ale nenechali sme si pokaziť počiatočnú radosť a očakávania.
Prvou zastávkou nášho výletu bola čokoládovňa v mestečku Kittsee, kam sme dorazili ani nie po polhodinke jazdy. Čokoládovňa Hauswirth bola založená v roku 1949 Franzom Hauswirthom, ktorý si vo Viedni otvoril cukráreň. V pivnici náhodne našiel formy na odlievanie čokoládových figúrok apustil sa do experimentovania. Zanedlho boli na svete prve čokoládové postavičky, ktoré začal distribuovať najprv do iných cukrárni, a keďže boli čoraz obľúbenejšie, nakoniec sa začali predávať aj v supermarketoch. Cukráreň sa teda preorientovala na výrobu čokolády a prestala vyrábať cukrárenské výrobky. V 60-ych rokoch sa Franz rozhodol presťahovať čokoládovňu do svojho rodného mestečka Kittsee, a dať tak prácu obyvateľom jeho rodiska. Podnik sa ďalej rozširoval a sortiment sa obohatil o rôzne čokoládové dražé, slávne banánky v čokoláde (vraj z originálneho banánového pyré, fíha!), pralinky a sušené ovocie zaliate čokoládou.
V súčasnosti je možné navštíviť aj samotnú prevádzku čokoládovne. Na začiatok vám pustia kratučký film o histórii čokoládovne, a potom nasleduje prehliadka. Kvôli potravinárskym štandardom však môžu návštevníci nazrieť na výrobu čokolády len cez sklá presklených chodbičiek vedúcich ponad továreň, ale aj to stačí. Viem si živo predstaviť, že keby sa mohli ľudia dostať na bližšie, pchali by svoje prsty do čokolády. A kto už by to potom jedol...
Po prehliadke výroby sme sa presunuli do podnikovej predajni, kde je možné za výhodnú cenu nákupiť čokoládu od výmyslu sveta. Napríklad tie povestné banánky v čokoláde 600 gramov za 2,60 eur. Samozrejme, aby ste nekupovali mačku vo vreci, môžete z viacerých bonbónov najprv ochutnať. Pre mňa raj na zemi. Človek si vezme to, a ešte hento a tamto a ani sa nenazdá, a vlečie domov celú tašku a skoro prázdnu peňaženku. Problémom strpčujúcim Vám nakupovanie a ochutnávanie čokolády je to, že aj ostatní v predajni chcú robiť to isté. Preplnená predajňa a ľudia (hlavne tí "starší"), tlačiaci sa ako keby ešte čokoládu nikdy nevideli a bol to nedostatkový tovar, Vám pekne znechutia celý dojem z čokoládovne.
Druhým bodom zájazdu bola návšteva jaskyne Seegrotte pri meste Hinterbrühl. Cesta tam, trvajúca niečo vyše hodiny, bola neuveriteľná. V zlom slova zmysle. Ľudia sa v autobuse prekrikovali, a keď hovorila sprievodkyňa, či už o jaskyni, alebo o okolitej krajine, s prepáčením "húkali" ešte viac. Načo vlastne šli na zájazd, keď ich nič nezaujímalo??? Veď poklábosiť si o živote mohli aj doma...
K jaskyni sme došli okolo obeda. Pred jaskyňou len malé parkovisko a dva či tri obchodíky so suvenírmi. Suveníry ako vzorka rakúskeho vkusu - proste nevkus a gýč. Keďže sa zaujímam o mineralógiu a zbieram minerály, s miestnym predavačom som sa dojednal na celkom prijateľnej cene za vzorku sádrovca z tejto bane, no iné som nič nekúpil, lebo to bolo proste otrasné. ale aby som nebol len negativistické, potešilo ma, že na prehlaidku nás zobrali ani nie za 10 minút.
Jaskyňa Seegrotte nie je vlastne jaskyňou. Je to niekdajšia sádrovcová baňa, v ktorej sa sádrovec ťažil od roku 1848. V roku 1912 však došlo pri odstrele k porušeniu podložia a do bane natieklo z podzemných prameňov neičo vyše 20 miliónov litrov vody. Odvtedy bola baňa zatvorená až do 30-tych rokov 20. storočia, kedy ju medzinárodný tím speleológov znovu sprístupnil verejnosti. Počas druhej svetovej vojny sa v bani nachádzala továreň, v ktorej okolo 2000 väzňov z koncentračného tábora Mathausen vyrábalo časti lietadiel pre nemeckú armádu. Boli tu zostrojené napríklad časti prvej stíhačky s tryskovým pohonom - lietadla Heinkel HE 162. Časti stíhačiek boli z bane vyvezené na povrch a neskôr na letisku Schwechat zmontované.
Na začiatku prehliadky musíte prejsť asi sto metrov cca dva metre vysokým, no úzkym tunelom, a ocitnete sa na prvom mieste prehliadky, v oddychovej sále. V tomto mieste oddychovali banníci počas šichty, keďže v týchto miestach je najteplejšie v celej bani - až 12°C (skoro tropické teplo, že?) Ďalej sme prešli cez stajne, kde boli ustajnené kone pracujúce v bani pri gápli, popri tzv. Modrom jazierku, až sme sa dostali ku kaplnke sv. Barbory, v ktorej sa nachádza pamätník 36 väzňom, ktorí prišli o život pri práci v bani v časoch druhej svetovej vojny.
Za kaplnkou sa nachádza najväčšia sála v jaskyni, kde sa zvyknú konať koncerty, resp. bohoslužby (omšu tu odslúžil vraj aj viedenský arcibiskup), alebo svadby. Cez kaplnku sa vrátime naspäť na základnú chodbu a po schododch zídeme dole, k podzemnému jazeru. Keby cez noc vodu neodčerpávali, boli by tieto priestory zaplavené podzemnou vodou a turisti by sa sem nedostali. Pred nástupným miestom, kde sa nastupuje na plavbu po jazere na motorových člnoch, je ukotvená loď, ktorá slúžila ako rekvizita vo filme Traja mušketieri z roku 1993. Ak neviete, o ktorý z tých tisícov filmov s názvom "Traja mušketieri" ide, tak o ten, kde hral Charlie Sheen šialeného veriaceho mušketiera Aramisa ;) Nastúpili sme na loďku a vychutnali si 10 minútovú plavbu po jazere. Na stenách bane odlesky vodnej haldini vytvárali peknú hru svetiel, rovnako tak namodro nasvietené priestory pod hladinou pôsobili tajomne. Sklamanie č.1 - plavba bola kratšia, ako som si predstavoval. Sklamanie č.2 - všetky fotky som spravil rozmazané...No nič, musím sa viac naučiť o fotografovaní vpodobných priestororch.
Po prehliadke jaskyne sme pokračovali do Laxenburgu, kde sa nachádza krásny zámocký park, a hlavne najväčší turistický ťahák v okolí - zámok Franzesburg.
Autobus zaparkoval na parkovisku vedľa parku, a išli sme sa pozrieť na historické námestie s radnicou a kostolom Kreuzerhöhungskirche (prepáčte, ale na preklad si netrúfnem), ktorý je významnou neskorobarokovou pamiatkou Rakúska. Obzvlášť zaujímavá je kazateľnica a stropné maľby. Keď si uvedomíme, že to maľoval človek častokrát len zavesený na lane v polohe skoro dole hlavou, zdá sa to priam neuveriteľné.
Zámocký park nadobudol vzhľad anglického parku po roku 1780. Odvtedy boli v parku vybudované viaceré umelé rybníky,vysadené vzácne dreviny a postavené rôzne "dekoratívne" budovy, ako napríklad mosty Löwenbrücke (Most levov) alebo Gotický most , či klasicistický chrám Concordia. Habsburgovci sem radi prichádzali z neďalekej Viedne a krátili si tu dlhé chvíle, najmä cisárovná Sissi tu rada trávila čas jazdou na koni.
Prvou budovou, ku ktorej smerovali naše kroky v parku, bol tzv. Starý zámok ("Altes Schloss"). V niekdajšom loveckom zámočku, ktorý bol v 17. storočí prestavaný v barokovom štýle, dnes sídli Rakúsky filmový archív s vyše 120 tisíc snímkami.
Vedľa Starého zámku sa nachádzajú bývalé ľadovne. Nejde o nič iné, len o akési "zemľanky", do ktorých v zime naukladali ľadové kryhy, a na týchto kusoch ľadu skladoval potraviny náchylné na skazenie.
Od ľadovní sme sa pomaly vybrali k dominante parku, čiže k samotnemu ostrovnému zámku Franzesburg. Zámocký park je naozaj rozľahlý, prechádzali sme rôznymi romantickýmu zákutiami, no za probližne štvrťhodinku sme sa výletným tempom dostali k jazeru, uprostred ktorého nás čakal rozprávkový zámoček. Jazero bolo zaplnené vodnými bicyklami a lodičkami, na ktorých si páriky vychutnávali slnečné sobotné popoludnie. Obzvlášť zaujímavé boli lodičky ovládané "automaticky" pomocou elektroniky, na ktorých sa páriky mohli schovať pod akýsi uzatvárateľný nepriehľadný baldachýn. Takýchto lodičiek sme videli hneď niekoľko, a netreba dlho dumať nad tým, čo sa pod tými "škrupinkami" odohrávalo...ale veď ak má niekto rád adrenalín, tak prečo nie. Každopádne, požičiavateľom lodičiek to robí iste výnosný biznis ;)
Na ostrov, na ktorom leží zámok, sme sa dostali pomocou kompy. Ostatní účastníci zájazdu sa vybrali hneď do vnútra zámku, väčšina si šla sadnúť na kávičku. Z môjho pohľadu je to celkom nezmysel a márnenie času, sadnúť si na kávu a klebetiť, keď som na výlete za spoznávaním pamiatok. Ale však ľudia sú rôzni...My sme si vypočuli pokyny sprievodkyne a išli sa prejsť po okolí. Najprv sme si sadli na brehu jazera a užívali si výhľad na upokojujúcu hladinu jazera (ja som potajme rátal uzatvárateľné lodičky, priznávam sa..).
Zámok Franzesburg nie je tak starý, ako by si mnohí mohli sprvoti myslieť. Bol vybudovaný v rokoch 1799 až 1835 na obraz stredovekého hradu. Zámok nechal uprostred zámockého jazera (ktoré tiež nie je pôvodné, ale umelo vyhĺ bené) vybudovať cisár František II. ako akési privátne múzeum histórie, v ktorom zhromaždil umelecké skvosty z celého rakúskeho cisárstva. Preto sa dnes tento zámok považuje za klenotnicu Rakúska.
Po chvíľke oddychu na brehu jazera sme sa pobrali na obhliadku vonkajšej časti zámku, a neskôr sme pokračovali v prechádzke po okolí .
V blízkosti zámku sa nachádza napríklad cvičisko, ktoré štýlom vyhotovenia napodobňuje historické kolbište, kde sa usporiadavali rytierske zápasy (v skutočnosti sa tu nikdy nijaký rytiersky súboj nekonal), či umelo vybudovaný vodopád, alebo mosty - tzv. Gotický alebo Kaskádový. Keď sa nám prechádzanie zunovalo, vrátili sme sa späť do zámku, a bolo veru načase, keďže do začiatky prehliadky vnútorných priestorov zámku neostávalo viac ako 10 minút.
Vnútornú prehliadku zámku sme začali na prvom nádvorí, kde sa nachádzajú busty všetkých panovníkov z rodu Habsburgovcov, ktorí vládli na rakúskom tróne. Vchádzame do vnútorných priestorov zámku a začína sa viac-menej individuálna prehlaidka. Sprievodcom (v slovenčine) nám je len zariadenie podobné vychytenému smartfónu, kde si návštevník prepína medzi jednotlivými číslami miestností prehliadky. Veľké plus pre Rakúšanov, ktorí mysleli aj nato, že sem zavítajú turisti z neďalekého Slovenska a nie všetci budú mať dobré znalosti cudzieho jazyka. Nechcem, aby som vyznel ako zástanca tvrdenia "Rakúsko je top, Slovensko je smrť", ale treba uznať, že toto bolo prekvapivé pozitívum. Negatívom na druhej strane pre mňa bol zákaz fotografovania v interiéri. Aspoň sa mi spomienky na vnútro zámku lepšie uložili do pamäti. Prvými dvomi sálami boli chodba a hala s erbami a zbeirkou zbrní z rôznych historických dôb. Ďalšou bola hala so sochami najvýznamnejších rakúskych panovníkov. V ďalších komnatách sme mohli obdivovať nabýtok a iné zariadenia, ktoré bolo naozaj krásne. Mňa, a myslím že aj iných turistov, však najviac zaujali farebné vitráže na oknách. Tie boli naozaj prekrásne! Prehliadku sme ukončili v hradnom žalári, kde však nikdy žiadnz väzeň nebol väznený, keďže šlo len o napodobeninu hradu, a nie o skutočný hrad. No priestory žalára spolu s postavou vybavenou mechanizmom na štrnganie reťazami musel kedysi paničky dostávať od strachu do kolien ;)
Už pomerne unavení sme boli radi, keď sme zamierili naspäť k autobusu a vydali sa na cestu domov. Zámocký park Laxenburg s hradom Franzesburg bol naozaj krásny, i keď miestami trošičku gýčový, no na jednodňový výlet ideálny tip.
Sklamalo ma však správanie spolucestujúcich, ale človek nikdy nemôže vedieť, s kým nastúpi do autobusu. Správanie turistov je sčasti aj zrkadlom spoločnosti a krajiny, ale naštastie, povedzme si, že to mohlo byť aj oveľa horšie. Nabudúce však radšej pocestujeme sami a vychutnáme si výlet po našom a bez zbytočných rušivých vplyvov
