Po náročnej celodennej pešej prehliadke mesta sme si nakúpili plechovky piva typu Kölsch (pre tých, čo chcú ochutnať toto povestné pivo, je to určite výhodnejšie ako objednať si v niektorej krčme v centre) a vybrali sme sa na náprotivný breh rieky Rýn. Do začiatku hlavného večerného programu ostávalo ešte veľa času, tak sme si mysleli, že si obsadíme dobré miesta, najeme sa a s pivom v ruke počkáme do začiatku sľubovanej bombastickej svetelnej show.
Na druhú stranu rieky Rýn sme prešli po moste Hohenzollernbrücke, ktorý sa nachádza hneď za katedrálou. Tento veľký most, typický svojou zelenou farbou a železnými oblúkmi, je celý obvešaný "zamknutými láskami" zaľúbencov. Stálo by za námahu zistiť, koľko z týchto večných lások ešte stále trvá...
Z mostu sa naskytol vcelku široký výhľad na celé nábrežie - v pozadí som si všimol zaujímavé avantgardné budovy, ktoré sa čneli nad rieku v tvare obráteného písmena L, bližšie k mostu bolo možné vidieť veľký románsky Kostol Sv. Martina a nábrežnú promenádu.
Keď sme dorazili na opačný breh, zistili sme (s miernym úžasom), že rovnaký úmysel "vychytať" dobré miesta na sedenie a pozerať pohodlne svetelnú show, malo tiež ďalších cca ...10 000 ľudí. Všetky normálne aj pomerne normálne miesta na sedenie už boli obsadené. Najprv sme sa teda snažili sadnúť na šikmú betónovú stenu, ktorá spevňovala breh a slúžila tiež ako protipovodňová bariéra. Neúspešne. Po cca polhodine sme museli toto "lukratívne miesto" zanechať, keďže naše nohy by sedenie v takom ostrom uhle (asi 60°) nevydržali. Hľadali sme teda ďalej. Zuzka si všimla, že za jedným mólom na naľoďovanie, smerom k mostu Hohenzollernbrucke, sedí zopár ľudí. Problém však bol, že to vyzeralo, že je tam zákaz vstupu. Nám to však bolo jedno. Opatrne sme prešli po úzkom chodníku tesne popri rieke (po ceste sme skoro spadli do Rýnu, a tiež takmer zvalili pár iných sediacich ľudí do rieky, ktorí nám ale pomohli prežiť túto cestu). Nakoniec sme si však našli, ako sa neskôr ukázalo, terno miesto. Odtiaľto sme mali skvelý výhľad tak na ohňostroj, ako aj na osvetlenú nočnú katedrálu.
Medzičasom vrcholil sprievodný program. Po asi polhodine nemeckých šlágrov, ktoré spieval veľmi známy hlas, pod ktorým som nakoniec rozšifroval hlas Káju Gotta, prišiel rad aj na jednu z jeho najznámejších, s ktorou sme sa v Nemecku stretávali na každom kroku - Biene Maia (Včielka Maja). Samozrejme, odhadovali sme, že to je len pustená hudba, preto keď sme nakonci počuli moderátora ako vraví niečo typu"A teraz veľký potlesk pre Karla Gotta, ktorý Vám prišiel zaspievať a spríjemniť čakanie na záverečnú megashow!" zostali sme v šoku. Tak nám zaspieval maestro a my sme o tom ani netušili, hoci mohol byť max. 70 metrov od nás. Naozaj príjemné spestrenie čakania.
Po ďalších asi 20 minútach to konečne začalo. Od Hohenzollernbrücke začali prichádzať prvé lode s veľmi dobre platiacimi návštevníkmi, ktoré boli súčasťou osvetleného konvoja lodí. Ako sa pomaly stmievalo, svetlá lodí začali hýriť všetkými možnými farbami. Keď dorazila posledná loď, sformovali sa plavidlá za sebou a vedľa seba a mohlo prísť k vrcholu večera. Moderátor spustil odpočítavanie, diváci po oboch brehoch rieky zapálili prskavky, ktoré boli k dispozícií a naše milé prísediace sa s nami o ne podelili, a potom začalo svetelno-hudobné divadlo.
Ohňostrojovo-hudobná megashow sa niesla v štýle tých najväčších hitov 80-tych rokov, čo ma ako milovníka oldies nadmieru potešilo. Nad hlavou nám vybuchovali ohňostroje všetkých farieb a najrozmanitejších tvarov - planéty, slnká, fontány padajúce pomaly nadol, srdiečka, smajlíky... Všetko geniálne zosynchronizované s hudbou (až na jeden prípad, keď na cca 5 minút vypadla hudba).
Musím povedať, že nielenže to bol najveľkolepejší ohňostroj aký som zažil, ale zároveň to bol zážitok na aký sa nezabúda. Ak niekedy budete mať chuť navštíviť mesto Kolín, odporúčam v termíne, keď sa bude konať tento festival ;-)
Po skončení show som si naplno uvedomil, koľko ľudí si bolo vychutnať tento zážitok. Kým sme sa zo svojho miesta dostali na cestu k mostu (museli sme sa dostať na vzdialený most, keďže Hohenzollernbrücke uzavreli pre verejnosť počas ohňostroju a aj po jeho skončení), prešla cca polhodina a my sme sa ocitli približne v strede dlhočizného davu ľudí. Čerešničkou na torte bolo, keď v podchode začala odrazu skupinka okolo nás skandovať "Supermannschaft, Supermannschaft!!!" (pretože to bolo len niekoľko dní potom čo Nemecko vyhralo MS vo futbale). Davovej psychóze postupne podľahli asi všetci a aj my samozrejme) a tak sme si vychutnali 10-minútové ohlušujúce skandovanie. Na chvíľku som sa cítil ako Nemec :-)
Musím však povedať, že ten večer som mal aj prvú skúsenosť, že Nemci nie sú len poriadkumilovní - po celej našej ceste naspäť ku katedrále sme míňali tony (a to fakt nepreháňam) sklenených fľašiek prevažne od piva. Na druhú stranu treba povedať, že o nič menej nebolo ani bezdomovcov alebo iných ľudí využívajúcich príležitosť, ktorí tieto fľašky usilovne zbierali do obrovských tašiek a ich vrátením si privyrábali. Tipujem, že do rána bolo mesto opäť čisté. Keby sme mali nejaký úložný priestor a nečakala by nás noc bez strechy nad hlavou, mohli sme si ráno aj my zameniť sklenené fľašky za 10 - 15 eur ;)
Keď sme prišli ku katedrále, začali sme tušiť, že náš plán so strávením noci na stanici nebude bez problémov. V okolí katedrály sa trúsilo niekoľko tisíc ľudí a vyzeralo to tam ako v úli. Ešte horšie to však bolo na stanici. Už z diaľky sme videli, že tam sa dnes veľmi nevyspíme...Stanica bola doslova preplnená do posledného centimetra a všetky vlaky mali meškanie 2 hodiny a viac. Tak sme sa vrátili k chrámu, opreli sa chrbtami o seba, najedli sa a 3 hodiny, kým sa stanica nevyprázdnila, sme strávili v polospánku na tomto mieste tískajúc si k sebe ruksaky.
Napriek tomuto poslednému "neúspechu v pláne" nám vyšiel výlet skvele a bol to náš najkrajší (a vtedy sme si mysleli, že aj najakčnejší) výlet počas pobytu v Nemecku.
