Sedím v aute vedľa svojej priateľky, vchádzame do mesta Mühlhausen, ktoré bude po dobu nasledujúcich 8 týždňov naším prechodným domovom. Počas tohto obdobia máme v tomto meste naplánované dobrovoľnícke aktivity. Náš šéf nám dáva prvé informácie o meste a pri vete „Je to stredoveké mesto s množstvom pamiatok, predovšetkým kostolov“ sa nám obom hneď rozžiaria oči.

Mesto Mühlhausen leží v Spolkovej krajine Thüringen (slovensky Durínsko), približne 55 kilometrov od krajinského hlavného mesta Erfurt. S počtom obyvateľom okolo 35 tisíc je deviatym najväčším mestom Thüringenu. Ako bolo už vyššie spomenuté, mesto je známe predovšetkým svojím historickým vzhľadom odzrkadľujúcim fakt, že to v minulosti nebolo len tak hocijaké mesto.
Prvé znaky osídlenia siahajú až do obdobia doby kamennej. Prvýkrát sa mesto spomína v roku 967 za vlády cisára Otta II. . V roku 1135 mu udelil cisár Lothar III. mestské privilégia, ako prvému mestu v Thüringene. Neskôr mesto získalo aj právo raziť mince a vyberať clo. Od roku 1251 získalo mesto právo voliť si richtára a od tohto času mu prináležal štatút slobodného ríšskeho mesta. Zisk týchto privilégií a vstup Mühlhausenu do Hanzy (stredoveký obchodný spolok) podnietil prudký rozmach obchodných stykov, čo sa odrazilo aj na rozvoji kultúry. Čím viac mesto naberalo na dôležitosti, tým honosnejšie a technicky náročnejšie stavby sa v meste budovali. Za zmienku stojí napríklad vybudovanie umelého systému privádzania vody do mesta z neďalekého potoka z roku 1292.
Na začiatku 16. storočia mal Mühlhausen okolo 10 000 obyvateľov, čo ho radilo medzi vtedajšie najväčšie mestá Nemecka. Po vypuknutí Nemeckej sedliackej vojny v roku 1526 sa z mesta stalo centrum radikálno-reformačného hnutia, na čele ktorého stál kontroverzný kazateľ Thomas Müntzer. Po porážke povstania mesto stratilo štatút slobodného mesta, neskôr mu však bol prinavrátený. Po skončení krutej Tridsaťročnej vojny klesol počet obyvateľov na polovicu a mesto začalo upadať. Paradoxne počas tohto úpadku, keď klesal význam mesta a s tým aj kultúra v meste, nastal rozkvet cirkevnej hudby. Najznámejším skladateľom pôsobiacim v meste bol J. S. Bach, ktorý pôsobil ako organista v kostole Divi Blasii.
V roku 1802 bolo mesto pripojené k Prusku a stratilo tak svoj štatút. Rovnako ako aj iné nemecké mestá, aj Mühlhausen pocítil krutosť oboch svetových vojen. Hlavne počas druhej svetovej vojny došlo v meste k veľkým stratám, materiálnym aj ľudským. Po skončení vojny a rozdelení Nemecka bol Mühlhausen začlenení do sovietskej zóny a až do znovuzjednotenia Nemecka roku 1990 mesto patrilo do Nemeckej demokratickej republiky.
Po zabehnutí v práci sme sa rozhodli náš prvý víkend stráviť „doma“ a preskúmať zákutia tohto historického mesta. Asi 100 metrov od nášho bytu sa nachádza evanjelický kostol sv. Petra („Petrikirche“), postavený v 14. storočí Rádom nemeckých rytierov. Tak ako viacero kostolov v meste, aj tento pôvodne katolícky kostol po reformácii prešiel do vlastníctva evanjelickej cirkvi, no aj naďalej si ponechal svoje meno. Pre mňa najzaujímavejšími prvkami kostola je jeho veža, pripomínajúca špicatú čarodejnícku čapicu, a strecha s farebným vzorom. Celý objekt pôsobí na svoj románsky, resp. ranogotický pôvod dosť netypicky. Ako sme neskôr zistili, najkrajší pohľad naň nie je z ulice, ale z návršia pri hradbách.


Po chvíľke kráčania sme sa dostali na kamennými kockami vyložené námestie pred vstupnou bránou do historickej časti mesta. My sme sa však vybrali na opačný smer - k vonkajšej bráne opevnenia („Äußeres Frauentor“), ktorá sa ako jediná z vonkajších brán zachovala dodnes. Táto 7-poschodová veža mala primárne obrannú funkciu, neskôr však stratila význam. Pri pohľade na túto vysokú stavbu je hneď jasné, aké dôležité a významné mesto Mühlhausen kedysi bol.

Vrátili sme sa späť na kamenné námestíčko. Pred sebou máme vnútornú bránu opevnenia („Inneres Frauentor“), vysokú baštu so špicatou strechou tzv. Havraniu vežu („Rabenturm“), a pamätník vodcu sedliackeho povstania T. Müntzera.

Vnútorná brána bola postavené v rokoch 1654 až 1655 na mieste pôvodnej brány, ktorá padla za obeť požiaru v roku 1649. Na rozdiel od vonkajšej brány však nemala obranné a strážne poslanie, čomu zodpovedá výzor aj typ veže. Brána je postavená v barokovom slohu, zakončená cibuľovitou strechou a s dvomi novodobými priechodmi – väčší pre autá, menší pre peších. Popri bráne vedie schodisko na mestské opevnenie, kde a dá zakúpiť za cca 2 eurá prechádzka po mestských hradbách (úsek, po ktorom vedie prehliadka, meria asi 300 metrov). Za bránou smerom doľava vedie veľmi pekná ulica s historickými hrazdenými domami („Fachwerkhäuser“)

Havrania veža nachádzajúca sa takmer vedľa brány je najvyššou vežou mestského opevnenia. Veža bola postavená okolo roku 1200 spolu s ostatným opevnením a postupne bola prestavovaná a zosilňovaná. V minulosti bola veža nazývaná „Adlerturm“ (Orlia veža) kvôli erbu umiestnenému na špičke veže. Znak Habsburgovcov predstavoval dvojhlavú orlicu. V roku 1802 však jeden z pruských „ostrostrelcov“ odstrelil jednu z hláv a upravil ho tak na orla „pruského“. Tento znak orla sa vo veži našiel pri jej rekonštrukcií v 90-tych rokoch. Pomenovanie „Havrania“ však vychádza pravdepodobne z faktu, že v minulosti na veži hojne hniezdili havrany. V súčasnosti je vo veži výstava venovaná obrane mesta a z vrchu je krásny výhľad na celé staré mesto a okolie. Pred vežou z vonkajšej strany sa nachádza kamenný kanál, ktorým sa kedysi do mesta dopravovala voda. Voda kanálom zurčí aj dnes (ale určite by som sa z nej nenapil).

Socha Thomasa Müntzera, nachádzajúca sa na trávniku pred hradbou, pripomína pamiatku vodcu sedliackeho povstania z rokov 1524 až 1525. Müntzer bol teológom a kazateľom, žiakom a neskôr spolupracovníkom M. Luthera. Jeho snom bolo vybudovať „bratskú ríšu rovnosti“ podľa idey „omnia sunt communia“ (všetko je spoločné), preto ho často považujú za jedného z prvých predchodcov komunizmu. Zastával názor, že netreba urobiť poriadky len v cirkvi vedenej pápežom, ale treba zaviesť aj nový svetský poriadok. Müntzer sa usadil v Mühlhausene, kde ako farár a kazateľ pôsobil v Mariánskom kostole. Vďaka svojim radikálnym myšlienkam a kázňam, v ktorých požadoval zrušenie privilégií šľachty, zrušenie kláštorov, oslobodenie sedliakov spod vplyvu pánov a zavedenie sociálnych reforiem na podporu chudobných, si získaval stále viac a viac prívržencov. Po vypuknutí povstania sa postavil na čelo sedliakov, ktorých viedol až do ich konečnej porážky pri meste Frankenhausen v máji 1525. Kvôli jeho častým bojovo ladeným kázňam sa už na začiatku sedliackeho povstania Luther rozhodol od neho dištancovať. Po bitke pri Frankenhausene bol Müntzer zajatý, prevezený do pevnosti Heldrungen, odkiaľ bol neskôr prevezený späť do Mühlhausenu a pred bránami mesta sťatý a jeho hlava napichnutá na výstrahu na tyč.
Duch T. Müntzera v meste cítiť až dodnes. Na každom rohu sa možno stretnúť so suvenírmi s jeho odkazom a podobizňou, sú po ňom pomenované ulice, námestie atď.

Kúsok doľava od Havranej veže sa nachádza ďalšia z veží opevnenia, názov tejto som sa však nedozvedel. Pod vežou sa nachádza priekopa, ktorá v minulosti bola pravdepodobne naplnená vodou. Táto časť sa volá „Hirschgraben“, čo v preklade znamená „jelenie hroby“. Význam tohto názvu som sa takisto od nikoho nedozvedel, preto je možné, že ide len o zaužívaný názov.

Opevnenie pokračuje ešte ďalej, pričom na miestach niekdajších kruhových bášt si možno všimnúť zvláštne domčeky. Tie si kedysi na baštách postavili významní mešťania ako akési „záhradné chatky“. Do domčekov, v ktorých sú vystavené rôzne artefakty týkajúce sa histórie mesta, napr. fotografie, oblečenie mešťanov a ich nábytok atď., sme sa pozreli pri prechádzke po mestskom opevnení. Z opevnenia sa naskytne na skutočne iný pohľad na mesto, preto sa tie 2 eurá oplatí investovať (za nás platil náš šéf ;) ) Možno si napríklad všimnúť, že viacerí obyvatelia bývajúci pri opevnení zapracovali hradbu do svojho domu ako súčasť obydlia alebo záhradný doplnok. Nie zlý nápad.

Na chodníku okolo hradieb sa nachádzajú aj iné zaujímavosti, ktoré som objavil až neskôr, keď som sám preskúmaval mesto čakajúc na priateľku, ktorá bola ešte v práci. Ide o lavičku, na ktorej je tabuľka informujúca o návšteve pruského cisára, a o zvláštne sochy, nachádzajúce sa pri „Hirschgraben“, vyrezané do kmeňov stromov. Popri týchto stromoch vedie dole z kopca chodníček, z ktorého je pekný výhľad na kostol sv. Petra.

Naše ďalšie kroky na našej prvej prechádzke mestom viedli späť ku vnútornej bráne. Po ulici za bránou sme sa dostali až k vysokému Mariánskemu kostolu („Marienkirche").

Mariánsky kostol je klasický gotický kostol vybudovaný v 14. storočí. Má tri veže a päť lodí. Dve nižšie veže by na prvý pohľad mohli vyzerať identicky, ale nie je to tak. Stredná veža so svojou výškou až 87 metrov je najvyššou vežou v Thüringene. Na južnej strane sa nachádza hlavný vstupný portál, ktorý je architektonickým skvostom a lahôdkou pre oči. Na portáli pod Ježišovým krížom stoja štyri postavy – cisár Karol IV s manželkou Alžbetou Pomoranskou, ich dvorná dáma a panoš. Po obvode portálu sa nachádzajú rôzne iné postavy, ktoré boli v minulosti nafarbené, avšak počas sedliackeho povstania boli zničené a nanovo nainštalované až okolo roku 1900.

Do kostola sa však dá vstúpiť aj vchodom pod vežami. Pri vstupe sa nachádza pamätná tabuľa, informujúca o pôsobení T. Müntzera v tomto chráme. Pod strechou vykúkajú chrliče a na vežiach si možno všimnúť pekné vyrezávané kamenné fialy. Mňa osobne zaujali aj dvere, ktoré mi pripomínali vzor kráľovstva Gondor z Pána prsteňov. Celkovo kostol pôsobí honosným, no neprezdobeným dojmom, vyžaruje z neho jednoduchosť a pokoj.


Od Mariánskeho kostola je to len na skok na hlavné námestie. Na pešej zóne v okolí sa nachádza množstvom malých obchodíkov ponúkajúcich rôzny tovar, ale nájdu sa tu aj obchody väčších a známejších značiek. Skrátka, príde si tu na svoje každý - ten, kto hľadá oddych aj nakupné maniačky. Z domčekov lemujúcich ulice v okolí pešej zóny cítiť typický nemecky stavebný štýl.
Úzkou uličkou pomedzi historické mestské domy sa dá dostať k Starej radnici (Altes Rathaus), ktorá ma svoje vlastné malé námestíčko, ukryté za mohutnou kamennou bránou.

S výstavbou radnice sa začalo v polovici 13. storočia, prvýkrát sa písomne spomína v roku 1310. Na mieste súčasnej radnice kedysi budova na uskladnenie chleba a mäsa, ktorá slúžila tiež ako trhové miesto. Neskôr bola radná sieň prestavaná, došlo k jej predĺženiu a bohatému vyzdobeniu. V 17. storočí sa v budove nachádzal mestský archív. V súčasnosti má budova pôdorys písmena U. Typickým je pre ňu bielo-červeno-zelené pomaľovanie fasády, a tiež historické zdobené vstupné portály, najstarší pochádza z obdobia renesancie z roku 1596 a nachádza sa v severnom krídle budovy.


V stredoveku sa Mühlhausenu hovorilo aj "mesto brán a kostolov". Podľa historických prameňov sa kedysi v meste nachádzalo až neuveriteľných 59 veží (či už kostolov alebo hradného opevnenia). Prívlastok "mesto kostolov" sa však Mühlhasenu hodí aj dnes, veď v takom pomerne malom mestečku sa ešte aj dnes nachádza 11 chrámov.
Od radnice to trvá asi 3 minúty chôdze, kým sa dostaneme na malé námestie Kornmarkt. Na námestí sa nachádza kostol sv. Crucia, ktorý kedysi patril žobravým rádom - mendikantom. Od konca 18. storočia zmenil svoje poslanie, keď sa v ňom najskôr nachádzala mestská váha a sklad obilia, neskôr zase slúžil ako ubytovňa, resp. kancelárie. Po zreštaurovaní v rokoch 1973 až 1975 sa začali priestory využívať na výstavy, dnes sa v kostole nachádza stála expozícia venovaná priebehu Sedliackeho povstania. Oproti tomuto dlhému, ale pomerne úzkemu kostolu nájdete vstup do starej pivárne Brauhaus zum Löwen. V pivárni ponúkajú dobré pivo a robia aj prehliadky vnútorných priestorov. My sme si dali sezónnu špecialitu, červené brusnicové pivo. Kvalita za tú cenu sa našťastie dostavila.

Presunuli sme sa o ulicu ďalej a zasa sme len pri kostole. Gotický kostol Divi Blasii, ktorý nechal postaviť Rád nemeckých rytierov v roku 1276, je druhým najvýznamnejším kostolom Mühlhausenu. Tento trojloďový kostol s krížovým pôdorysom kedysi slúžil ako hlavný chrám dolnej časti mesta. Dominantou tohto chrámu sú dve mohutné šesťboké veže a v severnej časti kruhové okno (rozeta), ktoré je o polovicu menšie ako slávne kruhové okno chrámu Notre Dame v Paríži.


Zaujímavosťou kostola Divi Blasii je fakt. že v rokoch 1707-1708 tu ako organista pôsobil Johann Sebastian Bach. V roku 2009 bola tomutu svetoznámemu skladateľovi odhalená bronzová socha, zobrazujúca 22-ročného Bacha (vo veku, v ktorom tu pôsobil).

Kostol Divi Blasii sa nachádza na veľkom námestí dolnej časti mesta - Untermarkt, ktoré mi pripomínalo námestie v Košiciach. Cez námestie obdĺžnikového pôdorysu preteká v umelom koryte potôčik (so žaburinkou a riasami, takže žiadne namočenie nôh po celom dni chodenia...), v dlažbe sú zapustené mosadzné tabule, ktoré turistov ako sme boli my stručne informovali o histórii mesta.

Po ľavej strane (pri pohľade na kostol Divi Blasii) sa nachádza niekdajší dom mešťanostu, ktorý je výrazne prezdobený a na môj vkus príliš gýčový, aj keď na svoju dobu musel pôsobiť vskutku honosne. Vedľa domu mešťanostu sa nachádza poloprehnutý hrazdený dom, jeden z najstarších domov v meste, v ktorom už niekoľko storočí sídli malá pekáreň. V spodnej časti námestia ešte stojí umelá fontánka a socha J.A. Röblinga, architekta a známeho staviteľa mostov v USA.

Ďalším kostolom, ktorý stojí za zmienku, a ktorý sme pravidelne navštevovali, je Jakobikirche. Tretí najväčší chrám v meste však dnes už svojmu účelu neslúži. Nachádza sa v ňom mestská knižnica, do ktorej sme počas týždňa chodievali na Wifi a plánovať ďalšie výlety po Nemecku. Pre mňa bol zaujímavý hlavne svojimi dvomi odlišnými vežami, jednoduchou hrubou architektúrou a mohutnými drevenými dverami, ktoré som mal vždy problém otvoriť.

V meste sa nachádza ešte niekoľko ďalších historických kostolov. Väčšinu z nich nechal postaviť Rád nemeckých rytierov, napr. najväčší kostol mimo hradieb - Nikolaikirche, alebo Martinikirche. Kilianikirche či Georgikirche, ktoré vyzerajú takmer identicky. V kostole Všetkých svätých (Allerheiligenkirche), ktorý stojí na konci frekventovanej pešej zóny (ulica Steinweg), sa dnes nachádza galéria umeleckých diel.

Po prechádzkach mestom si možno všimnúť bronzové kocky, osadené v dlažbe. Na kockách sú napísané mená ľudí, ktoré sa stali obeťami fašizmu, a boli nútení opustiť svoje domovy. Pri porovnaní dátumu narodenia s dátumom úmrtia je jasné, že mnohé z nich boli malé nevinné deti. Človeku sa až rozum zastaví, keď si uvedomí, čo boli schopní urobiť ľudia ľuďom.

Po tejto prehliadke pamätihodností sme sa v meste už vedeli celkom dobre orientovať a nasledujúce týždne sme objavovali nové zaujímavé miesta. Napríklad pri autobusovej stanici v meste sme si všimli zrúcaninu kruhovej bašty. V týchto miestach sa vraj kedysi nachádzal hrad, ktorý však neskôr schátral a jeho časti boli zapracované do mestského opevnenia.
Asi 2 kilometre od centra sme našli prírodné jazero, resp. rybník - tzv. Schwanenteich. Pomenovanie Labutí rybník nedostal len tak pre nič za nič. Na hladine som raz narátal až 50 dospelých labutí! Častokrát sme sem po práci zašli a táto oáza pokoja nám dodala chýbajúcu energiu.

Keďže nieje vhodné sa v rybníku kúpať, tak sme si sem chodili s radlerom v ruke posedieť...alebo si natiahnuť slackline a skúšať prejsť po lane čo najviac.

S mestom Mühlhausen sme sa za ten čas, ktorý sme tu strávili, pomerne zžili a stal sa naším druhým domovom. Bol to náš východiskový bod, odkiaľ sme plánovali a začínali všetky naše cestovateľské zážitky. Vlakové spojenie s okolitými mestečkami, ale aj veľkými mestami je pomerne dobré, samozrejme, ak je človek ochotný si privstať a vracať sa v noci ;) Na naše výlety sme cestovali takmer výlučne vlakom, pretože Deutsche Bahn ponúkajú viaceré zľavy. My sme využívali hlavne lístok Schönes Wochenende Ticket - za 23 euro pre dve osoby sme ráno o 5:22 cestovali do konečnej stanice nášho výletu a okolo 22:30 sme boli naspäť doma. Nevýhodou však je, že sa dá cestovať len regionálnymi linkami, zľavnené lístky neplatia na IC ani EC vlaky. Napriek tomu nám Mühlhausen ponúkol všetko, čo sme potrebovali. Mesto ponúka všetko potrebné pre život, sú tu supermarkety, lacné aj drahé reštaurácie, kúpele s wellness a bazénom, obchody s oblečením aj "obchody pre všetko". A to nie je všetko. Mesto pridalo aj krásne historické pamiatky a okolitú prírodu.
