Sedím pri okne v malom motorizovnom vlaku, ktorý súkromne nazývam „Anča“ (podľa vlaku, ktorým som v mladom veku cestovával na výlety do okolia Banskej Štiavnice). Vychádzame z Banskej Bystrice, železničnú trať lemuje Hron, na brehoch ktorého mráz obalil konáre stromov do bielej inovate. Keďže som touto trasou nešiel viac ako 4 roky, teším sa ako malé dieťa na hrad v Slovenskej Ľupči, ktorý budem z vlaku vidieť na ľavej strane. Na moje príjemné prekvapenie je hrad zrekonštruovaný a majestátne sa vyníma nad dedinou. Míňame stanicu v kúpeľnom mestečku Brusno a oproti mne sediaca pani ma upozorňuje, že bude nasledovať Nemecká. Vystupujem na malej stanici a kráčam po úzkej ceste, za necelých 5 minút som pri chalupe, kde máme stráviť čas s mojimi priateľmi.
Po prichystaní všetkého potrebného pre zvyšok pobytu sa dohadujeme, kedy pôjdeme na pamätník zapáliť sviečky, keďže sme sa na tom dohodli už predtým. Za malú chvíľku sme všetci oblečení a naše kroky smerujú k pamätníku. Po necelých 10 minútach chôdze sme pri vápenke, ktorá ešte stále stojí poblíž hlavnej cesty medzi Breznom a Banskou Bystricou. Samozrejme, dnes je už táto stavba venovaná inému účelu. Pri vápennej peci valcovitého tvaru sa nachádza budova patriaca Múzeu SNP v Banskej Bystrici, v ktorej sa nachádza expozícia informujúca o smutnej histórii vápenky z roku 1945, a zobrazujúca predmety z tohto obdobia. Tieto predmety si však pozriem len pohľadom cez okno, keďže počas vianočných prázdnin je expozícia zatvorená... Škoda. Musím prísť ešte inokedy, keď bude otvorené, som do histórie SNP a celkovo druhej svetovej vojny zažratý.
Vyvražďovanie civilistov prebiehalo v Nemeckej v bývalej vápennej peci od 4. do 11. januára 1945. Vykonávané bolo členmi Einsatzkommanda 14 z Banskej Bystrice, Sicherheitspolizei, Gestapa, a tiež členmi Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice. Do Nemeckej boli obete privážané z väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici, alebo priamo zo zaisťovacích akcií. Na mieste činu ich okradli o cennosti a následne zastrelili ranou z blízka do tyla. Telá nahádzali do vápennej pece a po spálení popol vysýpali do rieky Hron, aby zahladili všetky dôkazy. Dokonca pred popravami podpisovali zúčastnené osoby aj protokol o zachovaní mlčanlivosti. Potvrdiť identitu všetkých obetí zavraždených v Nemeckej preto vôbec nie je jednoduché. Podľa údajov získaných zo Základnej knihy zaistencov a dokumentov, ktoré si evidovalo Gestapo, bolo možné zistiť, že bolo zavraždených 26 účastníkov odboja a 205 rasovo prenasledovaných. Skutočné číslo by malo však byť omnoho vyššie a počet obetí hrôzostrašnejší.
Pokračujeme a po cca 100 metroch, aspoň podľa môjho odhadu, zastavujeme pri druhej časti pamätníka. Vidíme bielu sochu, odhadom tak 10 metrov vysokú, znázorňujúcu plameň vápenky, pred ktorou sa nachádza bronzová, zelenomodrou medenkou pokrytá socha ženy s roztiahnutými rukami. Pamätník bol zhotovený podľa projektu architektov A. Béllu, M. Belluša, E. Stančíka a akademických sochárov A. Patakyovej a K. Viku. V minulosti bola socha viackrát poškodená, boli jej napr. odpílené ruky, ktoré boli odvezené do zberných surovín.
„Typický socialistický pamätník“ – pomyslím si. V časoch tvrdého socializmu sa s obľubou stavali takéto pamätníky, znázorňujúce a heroizujúce prostý "sovietsky" ľud. A vtedy mi to došlo...Práve ten obyčajný, jednoduchý slovenský ľud, to boli skutoční hrdinovia, ktorí sa postavili na odpor niečomu, s čím nesúhlasili. Postavili sa proti nezmyselnej, nenávistnej mašinérii, ktorá dovtedy ničila všetko navôkol. Väčšinou slabo vyzbrojení a zásobovaní, ale s odhodlaním poraziť zlo. Obyčajní ľudia z obyčajných dedín a miest spravili na tú dobu niečo neobyčajné. A ten pamätník, hoci zhotovený počas socializmu, stojí na pamiatku im – nie socialistickej ľudovej mase, robotníckej triede, ani hrdinom kapitalizmu, ale tým neobyčajne obyčajným ľuďom. Tu položili životy nielen rasovo prenasledovaní Židia a Rómovia, ale aj Slováci, Česi, francúzski a ruskí partizáni, členovia americkej vojenskej misie...900 ľudí. Sila. Až keď sa človek poriadne zamyslí, uvedomí si to číslo, znázorňujúce toľko zmarených ľudských osudov. Zapaľujeme sviečky na znak úcty k týmto ľuďom a pripomienky ich obety, po niekoľkých minútach rozhovoru odchádzame naspäť na chalupu.
Opäť prechádzame povedľa vápennej pece, ktorá sa svojho času zvykla nazývať aj „47. pec Osvienčimu“. Chvíľku kráčame ticho, ja rozmýšľam, prečo niekto odstránil verš nachádzajúci sa na kamennej stene pod nápisom Pamätník Nemecká. Ten verš z pera J. Kostru znel „Pamätaj živý na obete boja, na utrpenie padlých pomysli, ako šli do ohňa a do príboja, za tvoje sny a tvoje pomysly.“ Bol ten text až príliš pravdivý? Ktovie.
V diaľke na úbočí kopca som si všimol polkruhový otvor, nahlas vyslovujem svoj nápad preskúmať tú „jaskyňu“. Nápad vzhľadom k zime hádžeme za hlavu, resp. sa dohodneme na letnom termíne. Môj predpoklad, že ide o jaskyňu potvrdzuje aj okoloidúci pán, ktorý započul našu debatu. A vraj to nie je len taká hocijaká, ale rovno dvojposchodová! Tak to musíme raz preskúmať.
Prechádzame popri informačnej tabuli o histórii obce. Na tabuli sa dočítame viac o histórii obce, hlavne detaily k životu obyvateľstva počas SNP. Tesne pred vypuknutím povstania zažila obec letecké nálety. V rafinérii v časti obce Dubová bolo pri nálete spojeneckými letcami zabitých niekoľko ľudí a zničených 50 vagónov s pohonnými látkami, ktoré boli určené na podporu povstalcom. Rafinéria sa stala terčom útoku napriek tomu, že mala slúžiť ako zásobáreň pohonných hmôt pre povstalecké vojská. Po vypuknutí povstania sa obyvateľstvo obce aktívne zúčastňovalo odboja – niektorí obyvatelia do hôr nosili zásoby a potraviny, iní vstúpili do partizánskeho hnutia. V miestnej škole sa počas SNP ukrývali Židia, ktorí na toto územie ušli pred vraždením, po potlačení povstania však boli nútení ujsť do hôr. Rasovo prenasledovaní obyvatelia sa tiež ukrývali na povale rodinného domu Rusnákovcov. V horách v okolí obce sa sformovali viaceré partizánske skupiny, napr. skupina veliteľa Švermu a skupina veliteľa Turbatova. Partizáni podnikli v zime 1944 viaceré protinemecké akcie - zneškodnili nemeckú kolónu na ceste v neďalekej Ráztockej doline, a na moste v Nemeckej postrieľali nemecké stráže. Nacisti podnikli protiopatrenia. Prepadli dom na samote Halgaš, v ktorom našli osem ukrývajúcich sa Židov, tých následne zastrelili a zakopali do krátera po bombardovaní. Taktiež vypálili ulicu, dnes nazvanú príznačne Partizánska, pretože po prehliadke našli v jednej z jám na zemiaky muníciu. Vypálili aj všetky drevené stavby v okolí obce, ktoré považovali za úkryt partizánov. V roku 1945 z obce odvliekli viacero obyvateľov, ktorí boli podozriví z poskytovania pomoci odboju. Väčšina sa vrátila späť domov, päť mužov však to šťastie nemalo. Obec bola oslobodená rumunskými a sovietskymi vojskami v noci 21. marca 1945.
Beštiálne vyvražďovanie nepohodlných osôb, častokrát malých detí a žien, vypaľovanie domov, zastrašovanie, vyhrážky a násilie. Naozaj hrozné činy. Človeku až rozum zastáva, čoho sme my ľudia, ako vraj najinteligentnejší tvorovia na svete, boli schopní... Snáď mrazivá história, ktorú cítiť na miestach ako je Nemecká, neostane len údajom na stranách v učebnici, ktorá po prečítaní upadne do zabudnutia, ale ľudstvo sa z týchto hrôz poučí. Poviem to možno príliš básnicky, ale dúfam, že v budúcnosti už budeme myslieť viac a aj cítiť viac.
