Vzduchom poletujú obrovské snehové vločky, obliekam si oblečenie do snehu a s úsmevom vstupujem do tejto chumelice. Po postavení prvého tohtoročného snehuliaka sa s priateľkou rozhodujeme, či sa ideme pozrieť na neďaleký pamätník, alebo sa pôjdeme zohriať dovnútra. Nakoniec beriem foťák a posilnený teplým čajom kráčam po vŕzgajúcom snehu do kopca, na vrchu ktorého sa nachádza spomínaný pamätník.
Po chvíľke už stojíme pri pamätníku, ktorý je venovaný 2. československej paradesantnej brigáde. Brigáda bola založená, organizovaná a vycvičená v ZSSR. Väčšinu jednotky tvorili bývalí príslušníci 1. slovenskej pešej divízie, ktorí na konci októbra 1943 pri Melitopole prebehli na stranu Sovietov. Rozhodnutie o vytvorení vojenskej jednotky padlo v zajateckom tábore v Usmani, následne na začiatku roku boli dobrovoľníci presunutí do mesta Jefremov. Tu došlo k navýšeniu počtu príslušníkov jednotky – k tej sa pridali slovenskí partizáni zo sovietskych oddielov, a Volyňskí Česi a Zakarpatskí Ukrajinci z česko-slovenského náhradného pluku. Po 4 mesiacoch výcviku sa v apríli 1944 jednotka presunula do mesta Proskurovo, odtiaľ v septembri 1944 po začatí SNP na rozkaz 1. Ukrajinského frontu sa ako pechotná jednotka zúčastnila bojov počas Karpatsko-duklianskej operácie. Straty po 10 dňoch nasadenia v tejto náročnej operácii predstavovali 625 mužov, čo možno hodnotiť ako veľmi krvavú daň za získanie prvých bojových skúseností. Keďže operácia neprebiehala podľa predstáv, a povstalecké jednotky sa medzitým dostali do ťažkostí, bola brigáda postupne nasadzovaná do bojov na povstaleckom fronte. Brigáda zviedla niekoľko ťažkých bojov s príslušníkmi 178. divízie Tatra, napr. v okolí Krupiny (Pliešovce a Sása), na Horehroní, pri Hronskej Dúbrave, Zvolene, Detve, Lučenci atď. Po potlačení povstania prešla jednotka na partizánsky spôsob boja a ustúpila do hôr v Nízkych Tatrách. K prechodu frontu došlo vo februári 1945, jednotka v tom čase však bola sústredená pri Kežmarku a do konca vojny už do bojov nezasiahla.
Samotný areál pamätníka pozostáva z pamätníka, priestoru okolo pamätníka o rozmere 35 x 20 metrov, ktorý je ohraničený malým múrikom, a pamätnej tabule, za ktorou sa nachádzajú štyri žrde určené na zavesenie vlajok. Pamätník, zhotovený v roku 1975 na návrh akademického sochára Stanislava Viku. Pamätník má výšku 6 metrov a mal by znázorňovať symbol pikujúceho lietadla. Kto by očakával, že sa všetky tieto vyššie uvedené informácie o pamätníku dozvie z informačnej tabule umiestnenej niekde poblíž areálu, bude sklamaný. Žiadna tabuľa tam nie je. Asi sa už minuli všetky eurofondy ;) Je to škoda, pretože mám dojem, že o tomto mieste vedia len ľudia zaoberajúci sa históriou SNP, alebo ľudia bývajúci neďaleko. Ja sám som si ešte donedávna mylne myslel, že pamätník zobrazuje stojace lietadlo a ide o pamätník letcom z neďalekého letiska na Sliači – Tri Duby. Pri pohľade od R1 spájajúcej Zvolen a Banskú Bystricu to tak naozaj vyzerá, musíte uznať (okrem toho, že by to lietadlo nemalo chvost, ale to je detail).
Po pár fotkách z diaľky sa priblížim k pamätníku a fotím detaily. Medzi tromi ramenami (odtiaľto zblízka to už fakt pripomína pikujúce lietadlo) sa nachádzajú tri platne s reliéfmi. Na prvej tabuli sú vyobrazení dvaja muži, podľa môjho odhadu ide o príslušníkov brigády, ktorí pomáhajú ranenému kamarátovi. Skoro v každom dokumente o druhej svetovej vojne môžme počuť, že „v boji si uvedomíte, že nebojujete len za seba, ale aj za kamaráta po vašom boku“. Možno sa to niekomu môže zdať ako veľké klišé, ale ja si dovolím súhlasiť.
Reliéf na druhej platni vyobrazuje žensku postavu a dve mužské, môže ísť o matku lúčiacu sa so synmi, ktorý idú bojovať, ale tiež to nemusia byť len ssynovia,ale jeden z nich môže byť manžel a druhý napr, brat alebo švagor. Každopádne, reliéf odkazuje aj na situácie, v ktorých ženy museli ostať silné a veriť v návrat svojich najbližších. Žiaľ, nie všetci sa konca vojny dožili...
Posledná tabuľa však zobrazujeten šťastný koniec, keď sa rodina stretáva po návrate dpomov na konci bojov. I keď ide o vyobrazenie silných momentov z obdobia vojny, spôsob stvárnenia mi nepríde príliš originálny, možno aj preto, že podobné motívy počas socializmu boli na každom rohu. Tým však určite nechcem uprieť odvahu ľuďom zúčastňujúcim sa na oslobodzovaní našej malej krajiny. Jednoducho mi len vadí prisilný socialistický pátos vyžarujúci z vyobrazení, ktoré síce zachytávajú ťažké okamihy života počas vojny, ale podľa môjho názoru mohli vyzerať aj inak.
Milo som bol prekvapený zo stavu pamätníka. Keď som tu bol naposledy, bol posprejovaný a v okolí sa nachádzalo množstvo bordelu, z ktorého sa okrem iného dalo vydedukovať, že toto „tiché“ miesto je ideálne na láskyplné noci. Škoda, že cez deň sem ľudia nechodia aspoň v takom počte ako cez noc. Toto miesto a predovšetkým ľudia, ktorých pamiatku pamätník pripomína, by si záujem určite zaslúžili, veď bez ich boja by dnes už možno ani nemal kto spomínať...
