Keby som hodil pamäť do Dunaja,
možno začne žiť svoj život.
A razom by sme boli dvaja,
ktorých pamätá si príchod.
Spoznal by som opäť
vchod na každom dome, každý kút.
A vyriekol im spoveď
o dojme, ktorý neviem zabudnúť.
Sedel znova na lavičkách,
ktoré otvárajú náruč mladým.
Nemal napísané na viečkach,
kde som a kam sa vrátim.
Nepoznal ešte toľké panely,
lemujúce naše priania.
Ktoré sme do nich zavreli,
či nechali ujsť do svitania.
Ani historické pamiatky,
nezvesiteľné parte doby,
striedajúce luxusné garderóby,
či príkry pohľad na zvratky.
V nostalgiu zmenia sa aj šedé kamene,
keď tvoria odtlačok na tvojom ramene.
Keby som vyliezol na piedestál
zážitkov svojich cenných.
Žiaden by tam neostal
bez prostredia ulíc každodenných.
Mesto žije po svojom
a my v jeho dlaniach.
Neživý sa pokojom,
tkvie v očakávaniach.
Ono píše memoáre
vráskami svojich pasáží.
A necháva si zobať z tváre,
to čo si každý nastraží.
Vie svietiť aj v noci,
niekedy krajšie ako za dňa.
Žije stále, hoci
nedá život za mňa.
