Čaká na noc, aby lietal za svetlom.
Čo je to za zvláštnosť, takto mrhať talentom?
Ďalší z paradoxov prírody, ktoré nikto nezmení.
Každý máme svoje dôvody, prečo sa držať pri zemi.
Ale lietať chceme všetci, od krídel to nezávisí.
Sny sú abstraktné veci, na ktorých sme závislí.
Ako svetlo pre slepú múru.
Tma na rozoznanie vzplanutia.
Bežať proti múru,
ktorého steny nás vždy stáť nútia.
A realita je svet motýľov,
žijúcich v rôznych kuklách.
Až kým pochopia význam slov,
že je to aj v ich rukách.
Jeden sa taký potĺka
nočnými svetlami mesta.
Na dospelého človeka,
celkom nezmyselná cesta.
Vypije takmer všetko
čo mu kedy naliali.
A to vraj len preto,
že sa topí sám v žiali.
Tak blúdieva často v temnote,
k lesku smutných neónov.
Chce nájsť vo svojom živote,
niečo viac než cestu domov.
Ďalší má jedinú radosť.
anjelského potomka.
Ale nedokáže mu vojsť
do života za slnka.
Preto chodí pozorovať
v noci ako sní.
Ako oslnil ho po prvý krát,
tak aj za sto dní.
Vie, že raz mu bude otcom,
no teraz je len zbabelec.
Rozpráva cudzím chodcom,
Vraj mu zmenil život v dobrú vec.
Tretí sleduje po nociach
umelú rozkoš z obrazovky.
Lebo neprehovorí na nocľah
ľudskú bytosť pre strach toľký.
Zatiaľ uprednostnil pohodlie
pred pokusom o šťastie.
A preto často v noci bdie,
o budúcnosť sa trasie.
Ale raz sa odhodlá
prekročiť svoje tiene.
Bázeň ho ešte nezmohla.
Tak vášeň ho poženie.
Tá vášeň nám zatemňuje myseľ.
Zráža nás na úroveň motýľov.
Občas práve to nám dáva zmysel,
zažiť viac než pred chvíľou.
Možno je to o tom,
popáliť sa na svetle.
A vravieť všetkým potom,
že viem prečo som na svete.
