Osobne som veľmi rád, keď mi moje prastaré mamy hovoria a svojej mladosti, ako vyrastali moji starí rodičia a ako sa žilo kedysi. Môj názor je, že sú to vzácni ľudia a tu taktiež treba hľadať kľúč do histórie - či už rodiny, regiónu, alebo dokonca krajiny, v ktorej dnes žijeme, pre nás moderným spôsobom. Netreba sa spoliehať, iba na staré dokumenty a zápisy kroník, bádajme medzi nami po tom, čo ešte môžeme z týchto dokumentov vyvrátiť, alebo potvrdiť.
Či pre vlastné potešenie, alebo preto, aby sme o svojej minulosti, o živote svojich predkov vedeli viac. Pretože spomienky sú výbornou podperou toho, čo je napísané v dokumentoch, v tisíckach depozitov našich archívov. Každého človeka nabádam, aby pátral vo svojej genealógii, určite sa dozvie o svojej rodine niečo zaujímavé. Prameňom mojich zaujímavých poznatkov o mojej rodine sú práve tie, moje prastaré mamy. Ešte nikdy som nebol v archíve a už poznám aj svojich praprastarých rodičov !
Moja prvá, staršia prastará mama, ktorá vždy skromne sedí pri okne svojho gazdovského domu, rozpráva sa s najmladším synom, ktorý býva s ňou a hľadí na ulicu, či ju niekto nejde navštíviť. V náručí má svojho milovaného psíka, nemeckého špica - Tinku. V mladosti dostala malú fenku nemeckého špica, ktorú si chovala a keď fenka mala malé šteniatka, darovala ich susedom, ale jednu malú fenku si vždy nechala. A vďaka takémuto systému vychovala 5 generácií psíkov, pochádzajúcich z prvej fenky.
Posledná generácia, ktorú ona mala najradšej, boli šteňatá poslednej fenky v jej veľkej psej rodine - Tinky. Tá mala dve šteňatá - Bobíka a Pegiho a to sú poslední psi z tejto veľlkej rodiny. Bobíka si starenka, ako ju každý v rodine nazýva, nechala a Pegiho dala svojej svatke (mojej druhej prababke) z Valče pri Martine. Samozrejme čas rýchlo plynie a pre malého psíka ešte rýchlejšie a tak Bobík zomrel. So smútkom v očiach mi to povedala starenka, dodávajúc, že v ľudskh rokoch mal 17 rokov.
A darovaný Pegi zomrel ešte skôr, pretože bol na reťazi a keďže rád behal, už nemal ani kúsok trávy, kde by si mohol sadnúť. Ja som ho nemal rád, pretože vždy na mňa vyskočil v úmysle uhryznúť ma. Ale moju mamu on zbožňoval. Keď prišla za ním, ľahosi a čakal na pohladenie. A keď mojej starenke zomrel Bobík, už mala iba starú mačku, ktorá aj napriek tomu už 10 rokov mala malé mačence (turčianske nárečie). A to by ste povedali, že je v poriadku, ale ona mala štyri vrhy za rok !
Samozrejme, ako na dedine býva zvykom, mačence sa nechávajú vonku. Starenka, vždy keď išla na povalu a zbadala, že mačka má opäť malé, vytiahla svoju ošúchanú krabičku, vystala ju dekou a mačiatka nechala tam, pod lavičkou na podstení. Avšak mačiatka sa budúceho rána nedožili - prišli tchory na večeru. Okrem toho mi starenka rozprávala, že kedysi chovali všetky zvieratá, čo sa chovať dali - kozy, kravy, ovce, kone, sliepky, psov, mačky a tak ďalej, ukazujúc na rozložité, staré humno túčiace sa na konci záhrady. A všetko naraz !
Týmto pravdivým príbehom z môjho detstva som chcel naznačiť, že pri starom človeku sa nedozviete len, že choval toľko toľko zvierat, ale aj z rodinnej histórie veľa. Ja by som vám tu vedel vykladať, koľko ja o svojej rodine viem, ale je toho až príliš veľa. Spomeniem iba to, že úplnou náhodou, vtipom som sa od starenky, ktorá to myslela vážne dozvedel, že najskôr som príbuzný so spisovateľkou Hanou Zelinovou, a že môj praprastarý otec bol uhorským kráľovským bačom, s veľkými majetkami, ktoré mu však komunisti zhabali.
Povzbudzujem vás, nebojte sa, opýtať sa čo i len svojich rodičov, na históriu vašej rodiny !
