Zaujímavým je v tomto ohľade porovnanie s Českou republikou. Naši západní susedia disponovali usmerneniami pre prácu kronikárov už v roku 1835, keď Karel Chotek vydal dekrét o vedení cirkevných kroník. Už od začiatku 19. storočia bol každý farár na dnešnom území Slovenska povinný viesť tzv. Historiae domus, čiže spísať dejiny príslušnej fary a farnosti. Avšak ani tieto farské kroniky nie vždy spĺňali tie predpoklady, ktoré sa o niekoľko desaťročí neskôr očakávali od obecných kronikárov.
Najväčší doterajší rozvoj kronikárstva nastal v období prvej Československej republiky. Stalo sa tak vďaka vydaniu príslušných legislatívnych nariadení - veľmi stručný Zákon č. 80/1920 Sb. o pamětních knihách obecních (platný pre Čechy, Moravu a Sliezsko) a naň nadväzujúce Vládní nařízení vlády republiky Československé č. 211/1921 Sb. ze dne 9. června 1921, ktoré bližšie definovalo a určovalo priebeh a výsledky kronikárskej práce. Pre Slovensko ako súčasť ČSR bolo podobné nariadenie vydané, žiaľ, až v 12-ročnom meškaní : Vládní nařízení vlády republiky Československé č. 169/1932 Sb. ze dne 17. listopadu 1932 o pamětních knihách obecních. Prvorepublikové kroniky tak najčastejšie boli zakladané v rokoch 1920 - 1921 a 1932 - 1934.
Ďalšie nariadenia prinieslo aj obdobie socializmu, samozrejme s náležitým ideologickým zámerom, a to: Smernice Povereníctva kultúry v Bratislave pre vedenie obecných kroník č. 32367/1955-0-II/1 zo dňa 5. januára 1956 a neskoršie Pokyny Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky z 9. decembra 1983 č. 6502/83 o obecných kronikách.
Pre súčasnú kronikársku prax sú však najpredmetnejšími posledné tri (postsocialistické) desaťročia. Kronikárstvo na Slovensku i dnes svojím spôsobom zachraňuje jediná veta v Zákone č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení - paragrafe 4 Samospráva obce - odseku 3 (a jeho posledného bodu s/) : ,,Obec pri výkone samosprávy najmä (...) vedie obecnú kroniku v štátnom jazyku, prípadne aj v jazyku národnostnej menšiny." - jedná sa teda o vyjadrenie k existencii kroník, ktoré nie je nijakým spôsobom zákonom kontrolované či v prípade nedodržania sankcionované.
Česká republika od roku 2006 disponuje opäť strohým, ale aspoň nejakým zákonom o kronikárstve, a síce Zákonom č. 132/2006 Sb. o kronikách obcí. Slovenská republika sa k takémuto zákonu doposiaľ neodhodlala, hoci je potrebný. Z fenoménu kronikárstva je tak stále len akýsi samorast kultúrnej činnosti obcí a miest, škôl, spolkov a iných subjektov...
Snáď sa už v tomto desaťročí dočkáme zákona o kronikárstve, ktorý na Slovensku potrebujeme ako soľ. Skúsenosti s tvorbou takéhoto zákona v Českej republike a jeho finálne znenie môžeme brať ako výzvu a zároveň i memento, ako pripraviť slovenský kronikársky zákon lepšie, efektívnejšie a efektnejšie. Aby sa kronikári a ani samosprávy nemuseli opierať o takmer storočné zákony alebo neaktuálne socialistické nariadenia...
Čo by v potenciálnom Zákone o kronikárstve malo byť podľa Vás?
