Panická porucha je druh duševného ochorenia, ktoré postihuje viac ako 3% populácie. Predstavte si moment, kedy sa niečoho naozaj moc zľaknete (padnutie predmetu v tichej reštaurácii, obrys niečoho / niekoho v tme Vášho bytu...). Bezprostredne po "zľaknutí sa" sa Vám zvýši tep, stúpne krvný tlak, nabehne mierna dýchavičnosť. Tento stav u bežného človeka zmizne / začne miznúť po uvedomení si situácie, ktorej sa človek zľakol, spravidla do 30 sekúnd. Viete si predstaviť, že ten najsilnejší stav preľaknutia, ktorý ste zažili, nezmizne okamžite, ale naopak, bude sa následujúce minúty, hodiny len stupňovať? Začnete cítiť, ako sa Vám ide srdce explodovať od tempa, ktoré nasadilo, nemôžete sa poriadne nadýchnuť, je Vám na zvracanie a ste presvedčený o tom, že umierate a čoskoro umriete? Takto nejako sa cíti človek, na ktorého príde záchvat paniky - príde dokonca bez toho, aby mu predchádzalo akékoľvek preľaknutie, jednoducho hocikedy.
Mojim spúšťačom panickej poruchy bola pomerne stupídna vec - 2 trieda na strednej škole- mal som sucho v ústach, odhryzol som si väčší ku desiatového chleba. Pri prehĺtaní sa kusu chleba nechcelo smerom dole a začal som sa dusiť. Cele to trvalo asi minútu - začal som panikáriť, snažil som sa každému naokolo naznačiť, že potrebujem vodu, že sa dusím, že to potrebujem dostať preč. Keď som začal upadať do bezvedomia, kus chleba sa uvoľnil a ja som sa nadýchol. Zvláštne bolo, že neprišla žiadna úľava, naopak, stav dusenia sa pokračoval i napriek tomu, že som mohol dýchať. Bol som presvedčený o tom, že umieram, že sa niečo dostalo do pľúc a ja sa teraz pomaly udusím. Po pol hodine tieto stavy prešli. Triasol som sa, prehrával som si situáciu, čo sa mohlo udiať, keby sa ten kúsok neuvoľnil. Cestou domou zo školy však tento stav prišiel znova. Na ten pocit sa neda zabudnúť a neda sa ani poriadne opísať - človek ako keby sa díval na svet inými očami, akoby všetko bolo nereálne, mravčenie, vysoký tep, nemožnosť sa nadýchnuť, rozkladajúci sa obraz pred očami - halucinácie.
Následovalo množstvo vyšetrení v nemocnici - pľúca, srdce, ekg, eeg, CT, MRI, RTG od hora dole, testy na alergie. Po týždni strávenom v nemocnici sa tento stav ani raz nezopakoval a konečný verdikt vyšetrení bol, že som zdravý ako ryba. Nerozumel som tomu, všetky tie stavy predsa musí niečo spúšťať. Po návrate domov z nemocnice, sa stavy začali opakovať znova. Prichádzali zákerne, bez upozornenia. Po ďalšom silnejšom ataku som opäť skončil v nemocnici. Doktor namiesto ďalších vyšetrení naordinoval niečo, čo ma zarazilo, s čím som absolútne nepočítal - návštevu psychológa. Namietal som, pretože som vedel, že nie som idiot a stavy, ktoré sa dejú, sú skutočné, nie v mojej hlave. Cítil som sa trápne, mal som pocit, že ich nebaví riešiť to, čo mi naozaj je, že sa má chcu zbaviť a dať ma do jedného vreca s bláznami.
Už pri vstupe do ordinácie som sa cítil veľmi nesvoj. Ja nie som psychopat. To, čo sa mi deje, je naozaj skutočné - to boli slová, s ktorými som do ordinácie vstupoval. Po sérii rôzných otázok som začal cítiť, že na mňa ide znova atak. Skôr než sa začala histéria, mi doktorka s pokojným hlasom, bez akéhokoľvek náznaku nervozity, oznámila: "Trpíš chorobou, ktorá sa nazýva panická porucha. Tento stav, ktorý ide na teba teraz, nie je skutočný. Všetko je v hlave - všetko to, čo sa teraz deje, či už v malom alebo veľkom, dokážeš ovlyvniť. Ak mi neveríš - skús nemyslieť na rúžového slona..." . Skúste hádať, čím sa začala moja mysel zaoberať, na čo skúšala "nemyslieť". Čo to za sprostosť nemyslieť na ružového slona? Moja myseľ sa tak intenzívne snažila nemyslieť na rúžového slona, že zabudla na panický atak. Nerozumel som tomu, čo sa deje, čo sa udialo, prečo odrazu záchvat neprebehol. Ale fungovalo to. Z ambulancie som odchádzal s diagnózou "panická porucha" s jednoduchým vysvetlením:
"Panická porucha je presne ako rúžový slon. Je to vtieravá myšlienka, strach z niečoho, čo si racionálne nedokáže hlava vysvetliť a snahou újsť z danej situácie hlava analyzuje všetky prichádzajúce prvky, má očakávania strachu - chvenie, búšenie srdca, dýchavičnosť. Zameriavaním sa na tento stav a analyzovaním samého seba sa tento stav prehĺbuje, zhoršuje, pretože každý jeden príznak utvrdzuje hlavu v tom, že telu naozaj niečo je, že umiera. A prečo rúžový slon? Pretože je to blbosť, na ktorú sa nedá v ten moment nepomyslieť, čo spôsobilo krátky únik od panického strachu a telo sa začínalo ukľudňovať. Dá sa to kontrolovať - myslieť na niečo iné a uvedomiť si, že ten stav neexistuje, deje sa iba v hlave. Presne tak, ako nemyslenie na rúžového slona."
Trvalo mi 2 roky, pokiaľ som sa naučil prichádzajúci panický stav si uvedomiť. Panická porucha si ma odskúšala v rôzných situáciach - bolesť hlavy => panický atak (mŕtvica => smrť), bolesť brucha => panický atak (sepsa => smrť), píchanie v boku => panický atak (infarkt => smrť). Nie vždy sa tento stav dal zvládnuť nemyslením na rúžového slona - odpútaním sa od stavu, ktorý sa práve spúšťa. Mnohí tvrdia, že panická porucha je neliečitelná choroba, že sa vlečie s človekom celý život. Umenie zvládnuť panickú poruchu je zložité a jednoduché zároveň - stačí si včas uvedomiť, že stav, ktorý práve prichádza, nie je skutočný, je to fikcia, niečo, čo neexistuje a deje sa len preto, že je hlave dovolené na ten stav myslieť. Včasným uvedomením si, že prichádza panický atak sa dá hlavu naučiť tento stav ignorovať a v počiatku zabiť jednoduchou myšlienkou: "Je to fikcia! Reálny je tento strom, toto auto, tento stôl, tento predmet, ale nie to, čo sa snaží odohrávať. Tak kašli na to a pokračuje v svojej práci." Dnes s odstupom času, kedy som sa naučil panický atak úplne ignorovať, vďačím panickej poruche za množstvo vecí, ktoré som sa vďaka nej naučil:
1. Reágovať v kritických situáciach. Dnes dokážem v kritických situáciach reágovať ďaleko racionálnejšie, ako som dokázal predtým. V kritickej situácii, kedy je potrebné okamžité rozhodnutie, sa čas akoby spomalí a ja mám viac času na správne rozhodnutie. Vďaka tomu som dokázal zvládnuť množstvo situácii, ktoré by som predtým nebol zvládol (napr. nespanikáriť v aute pri aquaplaningu).
2. Rýchlejšie uvedomenie si stresu a jeho odbúranie.
3. Chuť skúmať hranice strachu a sila podstupovať riziká.
4. Po prehre a neúspechu sa otriasť a pokračovať ďalej.
Tento blog chcem venovať každému, kto si myslí, že panická porucha je mentálna porucha na celý život a nedá sa proti nej bojovať. Panická porucha je typický príklad duševnej choroby, ktorá sa skutočne zvládnuť dá a jej zvládnutie Vás zocelí, urobí Vás immunejších voči stresu, dokáže Vás naučiť, ako samému sebe rozkázať a postupne prekračovať svoj vlastný tieň. Ak panickou poruchou trpíte a niekto Vám povedal, že choroba Vás bude sprevádzať celý život, tak má pravu - tie skúsenosti, ktoré dostanete snahou pochopiť podstatu poruchy a následne ju mysľou prekonať, sú naozaj k nezaplateniu a dokážete ich využiť všade tam, kde to mnohí fyzicky a duševne zdraví ľudia nedokážu. Panická porucha nie je diagnóza, je to výzva niečo vo svojom živote naozaj zmeniť. Pokúste sa pochopiť a využiť panickú poruchu rovnako a ja Vám garantujem, že výsledok nedá na seba dlho čakať! Držím palce!
