Písal sa druhý marec 2018 a po celom Slovensku sa začali konať protesty za slušné Slovensko. Dôvod bol jednoduchý, stala sa politická vražda. Zločin, ktorý nemá v dejinách samostatného Slovenska obdoby. Zavraždili novinára Jána Kuciaka spolu so snúbenicou Martinou Kušinírovou. Život im bol zobraný kvôli tomu, že Kuciak písal o chobotnici. Poďme si teraz vysvetliť spomínaný pojem. Chobotnica znamená, že politika štátu je napojená na organizovaný zločin, vlastným menom Mafia. Všetko začalo tuhým mečiarizmom, ktorý prevládal na našom území v deväťdesiatych rokoch, pretože vtedy štátne orgány úzko spolupracovali so zločineckými skupinami. Zvyšok sveta sa len prizeral, čo za hrôzu sa na Slovensku deje. Bol unesený syn vtedajšieho prezidenta Michala Kováča, ďalej sa záhadne strácali novinári aj bežní ľudia, ktorí nesúhlasili s vtedajšou mocou. Slovensko začalo veľmi plakať, lebo sa šliapalo na základných princípoch demokracie. Veľmi smutnou skutočnosťou bolo aj to, že v demokratických voľbách si moc Mečiara zvolili sami ľudia, lebo verili, že našu krajinu vyvedie z biedy, ktorú totalitný režim zavinil. Opak však bol realitou a so Slovenskom to šlo dolu vodou. Boj vlády s obyvateľmi sa v roku 1998 končí, pretože politická strana vtedajšieho premiéra stratila veľa % vo voľbách do Národnej Rady Slovenskej republiky. Mečiar sa rozlúčil cez televízne obrazovky a utiahol sa do úzadia a moc prevzal Mikuláš Dzurinda. Vďaka nemu sa Slovensko stalo členom Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Je len veľká škoda že väzby mafie s najvyššou vládnou mocou sa nepodarilo pretrhnúť a trvajú do dnešných dní.
Ubehli už dva neuveriteľné mesiace od vraždy novinára a vyšetrovanie aspoň podľa mňa stojí na mŕtvom bode. Stále nič som sa nedozvedel, až mi to pripadá tak, že vláda na čele s dosluhujúcim policajným prezidentom chce prípad zamiesť pod koberec. Musím podotknúť, že zabudnúť na kauzu sa vláde nepodarí, pretože je na ňu vyvíjaný spoločenský tlak z každej strany. Sú nespokojní obyčajní ľudia, študenti, ďalej umelci, zdravotné sestry, pacienti, poľnohospodári a mnohí ďalší. Vládnuca moc nevie pochopiť ľudí, pretože jej dávajú jasne najavo, že má ísť do zaslúženého dôchodku a moc nechať slušným ľuďom.
Mám obavy, že vláda sa nám bude smiať do tvár až dovtedy, pokiaľ sa niečo zlé nestane. Najviac sa obávam anarchie, ktorá môže pokojne nastať. Je len na nás, ako sa k situácií postavíme, ale je zjavné, že v spoločenskom tlaku nesmieme poľavovať a politikov, či mafiu musíme z ich teplučkých miest vyhnať. V Rumunsku sa to ľuďom podarilo, keď sa prednedávnom stotisíce postavili na námestia a bojovali, presne ako v roku 1989 sa bojovalo o slobodu u nás. Som veľmi zvedavý, čo hrozné sa musí ešte stať aby si ľudia uvedomili, čo si zvolili.
Novinárska obec je znepokojená situáciou v našej krajine. Politici ich nazývajú špinavými protislovenskými prostitútkami. Niektorí novinári majú policajnú ochranu, pretože sa boja osudu, ktorý postihol Jána Kuciaka. Šliape sa kompletne po všetkom, čo sme si vybojovali v roku 1989 na námestiach po celej krajine. Som študentom vysokej školy, ktorý študuje novinárstvo a v blízkej budúcnosti sa chcem venovať svojmu povolaniu. Posledné mesiace naznačujú, že práca kolegov z brandže je značne ohrozená a sú zastrašovaní, aby prestali písať o tom, čo sa vládnucej garnitúre nepáči. Dostávame sa do dávnych časov, kedy bola sloboda tlače na našom území obmedzená. 3.5. 2018 si pripomíname Svetový deň slobodnej tlače. Musíme bojovať za to, čo nám chcú zobrať. Slobodu!
