V predchádzajúcich článkoch sme definovali zákon ktorý zaviedol efektívnejšiu pomoc pre obete trestných činov a tým je zákon č. 274/2017 Z.z. V predmetnom zákone je okrem iného definované kto je obeťou trestného činu, aké má obeť trestného činu práva a rovnako ako a kto poskytuje obetiam trestných činov pomoc. Uvedená štruktúra je teda len ilustračná nakoľko zákon je oveľa obšírnejší no vzhľadom na obsahovú tému uvedených článkov ako aj vzhľadom k tomu, že zákon a jeho znenie si každý dokáže pozrieť sám, by som upriamil pozornosť na jeho vybrané časti s dôrazom na aplikáciu jednotlivých ustanovení v praxi.
Kto je teda obeťou trestného činu? Zákon definuje obeť hneď v úvodných ustanoveniach ako fyzickú osobu, ktorej bolo alebo malo byť trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená nemajetková škoda, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené, či ohrozené jej zákonom chránené práva alebo slobody. Tento okruh osôb však ďalej rozširuje a to v ustanovení § 1 písm. b) bod 2. (blízka osoba, osvojenec, súrodenec, manžel....) ale aj v písmene c), kde pridáva pojem obzvlášť zraniteľná obeť, ktorou je napríklad dieťa. Zaujímavou je však časť ktorá pojednáva o pomoci obetiam trestných činov (v ustanovení § 3 zákona) ktorá za obeť považuje každú osobu, ktorá tvrdí, že je obeťou, kým sa nepreukáže opak, alebo ak nejde o zjavné zneužitie postavenia obete podľa tohto zákona, a to bez ohľadu na to, či bol páchateľ trestného činu zistený, trestne stíhaný alebo odsúdený.
Z uvedeného je teda zrejmé, že právo na poskytnutie pomoci má každá osoba, ktorá o sebe tvrdí že je obeťou, čo v praxi znamená že tento štatút sa priznáva bez ohľadu na skutočnosť, či bolo v danej veci podané trestné oznámenie, či bolo vznesené obvinenie prípadne či bolo v danej veci ( ktoré obeť popisuje ) vydané akékoľvek rozhodnutie štátneho orgánu. Uvedená skutočnosť je napríklad jedným z rozdielov medzi obeťou trestného činu a postavením poškodeného v trestnom konaní ( o čom sa zmienim v inom článku). Veľmi jednoducho povedané obeťou sa stáva osoba okamžite ako jej bolo (malo byť) zasiahnuté do jej psychickej alebo fyzickej integrity (resp. bola vystavená jednému z druhu násilia) a pre využitie práv, ktoré obeti prislúchajú, nie je potrebné podávať žiadnu žiadosť alebo čakať na akékoľvek rozhodnutie.
Pomyslenou vlajkovou loďou pomoci obetiam trestných činov sú tzv. akreditované subjekty poskytujúce pomoc. Jedným z takých sú aj tzv. intervenčné centrá čo sú akreditované subjekty ktoré spolupracujú s políciou a proaktívne kontaktujú obete domáceho násilia, ktorých kontaktné informácie im boli poskytnuté na základe doručeného záznamu o vykázaní násilnej osoby (teda vykázanie osoby podozrivej z násilia zo spoločného obydlia, kde sa nachádza ohrozená osoba po dobo 14 dní) zo spoločného obydlia. Bezprostredne od vykázania poskytne intervenčné centrum obeti trestného činu prvotnú krízovú intervenciu, ktorá okrem psychologickej intervencie a vyhodnotenia nebezpečenstva ohrozenia života alebo zdravia znamená zostavenie bezpečnostného plánu spolu s obeťou a ďalšie nevyhnutné úkony potrebné na riešenie krízovej situácie obete. Do tejto často patria aj právne úkony (právna pomoc) najmä prípravy a podania návrhu na vydanie neodkladného opatrenia (ktoré predlžuje vykázanie a môže byť doplnené aj o zákaz priblíženia a kontaktovania) prípadne pomoc pri vypracovaní a podaní trestného oznámenia ak sa samozrejme obeť rozhodne túto možnosť využiť. Samozrejme ako uvádzam, týmto sa mnohokrát len všetko pre obeť trestného činu začína a situácia sa samozrejme komplikuje ak sú obeťami aj deti (často sa stáva, že násilník sa správa hrubo k matke i deťom) a preto je dôležité chrániť aj maloleté deti napríklad formou rodinnoprávnych inštitútov (návrh na zmenu úprav práv a povinností k maloletým deťom spočívajúce napríklad v zákaze styku alebo obmedzené rodičovských práv).
Systematickosť pomoci obetiam trestných činov je nastavená tak, aby už spomínaná triáda pomoci fungovala nepretržite, kým nedôjde k zastabilizovaniu obete trestného činu. K uvedenému je preto okrem právnej a psychologickej intervencie nemenej dôležitou tá sociálna, spočívajúca napríklad v zabezpečení náhradného (chráneného) bývania pre ohrozenú osobu, pomoc pri uplatnení na trhu práce, prípadne pomoc pri vybavovaní administratívnych úkonov na úradoch práce. Je potrebné uviesť, že (ak je situácia vyhrotená a ani spomínané neodkladné opatrenie nie je možné podať poprípade ak násilník na obeť pôsobí iným spôsobom ) mnohokrát obeť uteká priamo z obydlia násilníka, bez finančných prostriedkov, bez osobných vecí a to nemenej často aj mimo okresu do neznámeho prostredia, čo jej situáciu ešte viac zhoršuje. Tak ako to vyplýva z názvu samotného zákona a poslania akreditovaných subjektov pomoci prioritou je ochrana obeti nie len pred ďalším možným násilím, ale aj voči akémukoľvek ovplyvňovaniu zo strany násilníka ktorý sa uchyľujú k metódam citového vydierania , presviedčania alebo snahou na obeť pôsobiť prostredníctvom detí (hovoríme aj o tzv. opakovanej viktimizácii - teda opakované vystavenie obete násiliu ) čo môže mnohokrát viesť k absurdnému stavu, kedy je obeť obviňovaná násilníkom z toho čo sa stalo, že to mohlo byť inak prípadne, že si za všetko môže sama. Aj táto skutočnosť v reálnom živote môže spôsobiť zmeny vo výpovediach obetí, nesúhlas s trestným stíhaním násilníka a v civilnom procese napríklad súhlas so stretávaním sa detí s násilníkom.
Vďaka uvedenej pomoci nie je obeť na všetko sama a percento úspešnosti jej zotavenia a návratu do pôvodného života (teda aspoň v jeho čiastočných intenciách) sa rapídne zvyšuje. A práve o možnostiach jednotlivých inštitútov pomoci spolu s popísaním jednotlivých úskalí ich poskytovania v praxi si povieme v ďalšom pokračovaní.
