Marcel Proust - meno skloňované predovšetkým v súvislosti s literatúrou prvej polovice 20. storočia a pojmom "prúd vedomia". Maturanti vedia, že napísal "Hľadanie strateného času". Ale tým vedomosť o tomto autorovi končí. Málokto Prousta čítal. Málokto má dnes chuť na šesť zväzkov zaplnených mimoriadne rozvitými vetami. Ako poznamenal autorov brat Robert: "...na to, aby si človek prečítal Hľadanie, si musí buď zlomiť nohu, alebo byť smrteľne chorým..." Ja som si čas na Hľadanie strateného času našiel. Už na strednej škole. A každá jedna strana z tých vyše tisícky ma prekvapila nejakou originálnou myšlienkou - Proust je filozofom snáď rovnako dobrým, ako je spisovateľom.
Prvý zväzok ma však zaujal najviac. Je zvláštne, že preň Proust dlho nemohol nájsť nakladateľa. (Napokon ho vydal na vlastné náklady). Listujte v ňom a pred očami sa vám zjaví malý, nesmierne bystrý pozorovateľ, ktorý je rozprávačom a vo veľkej miere i autorovou sebaprojekciou. V jeho predstavivosti ožívajú všetky ostatné postavy, či už rodičia, starí rodičia, hypochondrická teta Léonie, kuchárka Francoise atď. Proust si všíma ich správanie, robí analógie, porovnáva. Neidealizuje: máte možnosť oboznámiť sa s ich nedostatkami a negatívami. Knihou zároveň preniká jemný a ľahký humor, ktorý vám vyčarí na perách úsmev. K tomu filozofické úvahy a melanchólia z minulého, zažitého a teda nezopakovateľného. Pikantnú príchuť dodá pasáž popisujúca profanáciu pána Vinteuila: dcéra nabádajúca svoju milenku, aby napľula na fotografiu jej mŕtveho otca.
A ďalej? Nasleduje jeden pútavý príbeh o nešťastnej láske svetáka a znalca umenia židovského pôvodu, Charlesa Swanna, k žene z polosveta menom Odette de Crécy. Niekedy máte pocit, že rozprávačom je samotný Swann (tak majstrovsky je tu stvárnené to, čo sa deje v Swannovej mysli), inokedy že rozprávač si príbeh vypočul od oboch hlavných postáv. Swannovo utrpenie, prameniace zo žiarlivosti, je svojím spôsobom príbuzné s utrpením Goetheovho Werthera. Aj ono má svoj koniec - Swannova vášeň k Odette sa stráca. Avšak prv, než k tomu dôjde, blúdi Swann v kruhu lásky hraničiacej až s obsesiou. Psychológovia pozdravujú. Ale práve to psychologické dodáva "Swannovej láske" jedinečné kúzlo jasných nočných oblôh popretkávaných hviezdami.
Po intermezze sa rozprávač vracia k vlastnému životu, aby vás oboznámil so svojou - nanešťastie pre neho, neopätovanou - náklonnosťou ku Gilberte. Gilbertinmi rodičmi sú Swann a Odette. A práve spomienkou na zjav Odette (teraz už je pani Swannovou) sa uzatvárajú rozprávačove reminiscencie na detstvo, preniknuté clivotou. Zatvoríte knihu - lenže nie nadlho. Uplynie pár dní - a podľahnete pokušeniu vrátiť sa k nej znova.
