Tí starci sedeli tak pokojne a kľudne na podstienke starého chrámu, akoby celý život už bol nasiaknutý v ich vráskavých tvárach. Ich oči odrážali vody tichého jazierka, ktorého dno sa strácalo v nedozierných hlbinách tajomstiev ľudských duší. Čo si mysleli, o čom rozmýšľali v tú chvíľu... nemo som na nich hľadel, tak, ako oni na mňa. V tú chvíľu som počul tú krásnu starodávnu báseň, ktorej slová netreba rozumieť, lebo srdce cíti jej význam:
Gu ren xi ci huang he lou,
Yan hua san yue xia yang zhou.
Gu fan yuan ying bi kong jin,
Wei jian chang jiang tian ji liu...
Neupravované, digitálny fotoaparát Canon Ixus55, 5,0 mpix.
Miesto: Taizhou, stredná Čína, 2007
preklad básne: tu (pozri dole)
Ešte z toho miesta priložím štyri fotky:
Chlapček.
Starí ľudia a dievatko.
Starý otec a vnuk.
K úcte predkov. Worshipping.
