Dievčatko na námestí je moja najobľúbenejšia momentka. Stojíme pred knižnicou revolúcie. Tu sú uchovávané všetky spisy, knihy, slová veľkého vodcu. Všimnite si ten kontrast - krehká pionierka s červenými pančuškami, za ňou šedé prázdne námestie. Aké detstvo to dievčatko má? Akú má budúcnosť?
A ľudia náhliaci sa niekam... v ústrety otca vlasti? Všetci sú zamračení, kráčajú bez slova. Tretí zľava drží samopal - žeby našej výroby? Ach, jediné dievčatko v ružovom svetríku, opäť, aký kontrast k oblečeniu tých druhých - a ide si veselo opačným smerom, na plagát veľkého prezidenta sa ani nepozrie.
Ale ON, vodca národa, je všade. Na námestiach, uliciach, v úradoch, väzniciach, nemocniciach, vojenských základniach, divadlách, trhoviskách, v bytoch. Je aj v mysliach, dušiach, srdciach ľudí, áno... je. Neotrasiteľne.
Žeby Bratislava v 60-tych rokoch? Tá ani vtedy nebola taká pochmúrna, smutná, tichá, pokojná... Bratislava čakala na zmeny. Ale tu - vietor neprichádza.
Hlavné mesto z pohľadu vtáka. Ten jediný pozná, čo je slobodne si lietať pod oblakmi. My vidíme námestie s knižnicou, kde sa prechádza dievčatko v červených ponožkách. Napravo je veľká trojuholníková stavba. Najmegalomanskejší projekt storočia - nedokončený. Sláva krajiny rozkvitala v 80-tych rokoch, keď mala veľa priateľov, aj Československo. Tí ju podporovali, tí platili na také projekty, ako je silueta nedostavaného hotela.
A budova hotela z blízka. Betón sa rozpadá, navrchu je hrdzavý žeriav. Len zopár naivných cudzincov, ktorí tam prídu, nevie, že žeriav sa prestal hýbať pred dvadsiatimi rokmi. Hotel je krajina? Betón vydrží desiatky rokov, aj keď ho narúša zub nezmyselnosti, času, dažďa...
Sme v krajine, kde stále trvá vojnový stav. Bodák pretína amerického a britského vojaka, na plagátoch, na každej ulici, v očiach a mysliach ľudí. To je jediná reklama, ktorú v mestách vidno.
A vojenské nákladné auto jednej z najslávnejších a najodvážnejších armád na svete. Krajiny, ktorá vlastní jadrové zbrane. Vlastní?...
A opäť deti, pionieri. Len jediná otázka je dôležitá: Akú budú mať budúcnosť?
Tieto momentky nevystihujú skutočný život tej krajiny. Vystihujú ho slzy v mojich očiach. Isto viete, kde sme sa boli spolu prejsť, aký štát, aké mesto sme spolu navštívili. Len jediné si hovorím: Musím si vážiť, že som sa narodil na Slovensku, že je to moja vlasť, že je taká krásna, bohatá, že tam žijú ľudia, ktorí vedia, a môžu lietať...
