Modlitba človeka je jeho život

S úžasom sledujem niektoré diskusné fóra, okrem iných aj tie na blogu SME. Ľudí čoraz viac zaujímajú články nielen o erotike, alebo v spojení s ňou, ale aj veci duchovné. Nuž, je to naša podstata, zachovať rod a potom obracať sa tvárou k nebu... jedno, v ktorom poradí, najlepšie aj naraz. Na tom nie je nič zlé, je to príroda. Ale darmo budeme hovoriť o modlitbe a viere, pokiaľ nevidíme cestu, po ktorej sme prešli my sami. Ale ak si všímame cesty iných, tie nám dávajú svetlo a smer, aj poučenie. Poznal som jedného človeka, ktorého život bola modlitba a ktorý si v srdci niesol kostol. Neviem, akého bol náboženstva, a či nejaké vôbec uznával. Pamätám si, ako sme spolu sedeli pri čerešniach a on mi rozprával jeho životný príbeh. Poznal som jeho život a veľmi som si ho vážil. Prežil dve svetové vojny a všetky politické prelomy. Nikdy nekľakol na kolená a nikdy nepredal sám seba. Tu je jeho príbeh.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (35)
Obrázok blogu

Narodil sa na malej dedinke na Východe Slovenska. Doma rozprával len po nemecky, v škole po maďarsky a s chlapcami sa prekárali v zemplínskom nárečí. Jeho otec bol správca veľkostatku a možno vďaka tomu, alebo priazni pani grófky, ho ako najstaršieho z jedenástich detí poslali na štúdiá. Bol dobrým žiakom, ale učiteľský ústav v Šarišskom Potoku (Sárospatak) musel dokončiť ako 16 ročný, lebo ho povolali do armády. Po polročnom cvičení sa stal nižším dôstojníkom a bol odvelený na východný front. Písal sa rok 1917.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvá veľká rana ho postihla tesne pred prevzatím si svojej jednotky, ktorej velil. Najlepší kamarát zo štúdií, poručík Beck, ležal na nosidlách rozštvrtený delostreleckým granátom. A na jeho post nastupoval on. Čo mohol mať ako chlapec plný ideálov v hlave v tie chvíľky... Modlitbu? Kostol? Po prvom útoku Rusov sa so svojím mužstvom, Slovákmi z Východu dohodol, že sa vzdajú. Česť vlasti? Keď na nich padajú granáty a v zákopoch čakajú na smrť tak, ako našla ich priateľov?

Po niekoľkých týždňoch cesty cez Sibír a Severnú Čínu v dobytčích vagónoch sa dostal do dôstojníckeho zajateckého tábora. Rozprával mi, že tam sa ukázala skutočná povaha a sila človeka. Práve tí, ktorí sa zdali byť vnútorne silní a radi každému rozprávali o životnej filozofii, o náboženstve, o ľudskosti, sklamali a stali sa z nich trosky, ak prežili. Až ťažké skúšky ukázali, kto je pripravený im čeliť, a akou formou, či si tú svoju ľudskosť zachová. Poznáme všetci zo svojho okolia, aj z vlastného života také situácie, nemusíme byť v zajateckom tábore.

Skryť Vypnúť reklamu

Počas pobytu v Krasnej Riečke (Krasnaya Ryecska) pri Chabarovsku na Sibíri našiel niekoľkých životných priateľov. Tam už neplatili dôstojnícke hodnosti. Po roku znovu bol učiteľom, jeho priateľ Kormis z Frankfurtu sochárom a Braun z Viedne chemikom. Režim mali prísny, veď boli nepriatelia všetkých, ktorí ich strážili – najprv Rusov, potom Američanov a nakoniec Japoncov. Tí boli najhorší. Keď sa niektorí zajatci pokúsili utiecť, Japonci ich chytili a džentlmensky, tak, ako len oni vedia, ich poprosili, aby im ukázali, kadiaľ utekali. Potom už len všetci počuli výstrely z pušiek...

Obrázok blogu

Museli prežiť. Je naozaj pravda, že každý človek sa vie prispôsobiť aj takým podmienkam, na aké by nikdy nepomyslel, aké by nikdy nevedel prijať za svoje. Sila človeka je veľká. Ale aj jeho prirodzené vlastnosti a pudy sa v krízových situáciách derú z hlbín nánosov krásnych rečí. Pomáha modlitba? Možno modlitba života, ktorú má každý človek zakódovanú v sebe. Počul som krásnu vetu od priateľa, ktorému nešlo do hlavy, prečo jeho známy, ktorý pravidelne chodieval do kostola, bol tak zlým človekom. Na jeho adresu vždy povedal: Len ten je skutočne veriaci, kto si nosí kostol v sebe, v svojej duši. Bez ohľadu na to, akú farbu ten kostol má.

Skryť Vypnúť reklamu

O čom rozmýšľal, keď v treskúcich zimách, 50 stupňov pod bodom mrazu, čistil chodníky v zajateckom tábore 7000 kilometrov od domova? Keď sa deň čo deň tlačil s tými istými tvárami v úzkej ubytovni štyri roky svojho života? Bol silný človek, alebo len prežíval?

Ten príbeh mi rozprával s jasnými modrými očami. Nikdy nepovedal jediné zlé slovíčko na túto časť jeho života, ani neplakal nad svojim osudom. Usmial sa a spýtal sa ma, či viem po francúzsky. Dal mi dobrý recept, ako sa ju naučiť: Požiadať nadporučíka, univerzitného profesora a jazykovedca v civile, aby za pohár medu mu dával hodiny francúzštiny. A povedzte, kto odmietne pohár medu, keď ho nevidel dva roky.

Skryť Vypnúť reklamu

Bol Kriegsgefangene, nemal meno. Ale s ostatnými presvedčili svojich väzniteľov, ruských vojakov, aby za pašované cigarety z dediny im zohnali hudobné nástroje. A založili si orchester. Hrával prvé husle, akýsi podplukovník, dirigent v civile, ich odborne viedol. Možno aj vtedy, keď mi ten príbeh rozprával, mu v ušiach zneli ďaleké tóny Beethovenovej 5. symfónie – Osudovej. Rusom sa tak páčili ich výkony, že im povolili koncert v dedine, ako súčasť vzdelávacieho programu pre miestnych obyvateľov. A potom sa takéto výlety opakovali častejšie. Len sa usmejem... možno aj on má v tej krajine potomka, o ktorom ani nevie. Veď láska nepozná čas, ani hranice. Nikdy mi nepovedal odkiaľ, ale naučil sa pekne po rusky. A to už nemal ďalší pohár medu odkiaľ zobrať.

Obrázok blogu

Jemu, Kormisovi a Braunovi sa útek zo zajatia podaril. Najprv sa spoliehali na krásne švédske dievča, pracovníčku Červeného kríža, ktorá im zabezpečovala únikovú cestu cez Ameriku. Keď to padlo, boli veľmi nervózni – ak by ich vo Vladivostoku chytili, okamžite ich odstrelia. Našli iné východisko – v tom čase evakuovala československá armáda na Rusi. Prišiel do kancelárie evakuačného vojska a po zemplínsky sa spýtal, či im môžu dať potvrdenie, že sú čechoslováci a vracajú sa domov. Vtedy už bol rok 1919. Český dôstojník sa vraj na nich prísne pozrel a spýtal sa – ak sú z ČSR, nech pekne na mape ukážu, odkiaľ. Našiel svoju rodnú dedinku a naznačil víťazoslávne prstom: TU. A tí dvaja? Tiež.

A tak sa stal občanom Československa, a s ním aj dvaja priatelia z Viedne a Frankfurtu. Čo bolo pre nich dôležitejšie, konečne boli slobodní...

Ich osudy boli veľmi pohnuté, ale o tom možno niekedy nabudúce. Len prezradím, že on ostal žiť na Slovensku po krátkom pobyte v Nemecku, Kormis musel pred nacistami v roku 1933 emigrovať do Anglicka (je autorom známeho pamätníka holocaustu v jednom londýnskom parku) a Braun zahynul v druhej svetovej vojne. 

Videl som jeho hrob v Šarišskom Potoku. Spolu s mnohými ďalšími menami je aj to jeho vyryté na pamätníku padlých v prvej svetovej vojne na miestnom námestí. On však žil až do roku 1991 na Slovensku, s krásnym, ale smutným úsmevom v jeho očiach. Bol výborným človekom. Stratil v ďalšom živote veľmi veľa – najbližších i majetky (dom mu zbombardovali v roku 1945 Rusi, majetok zabrali komunisti). Vlasy mu obeleli, keď takmer objavili v pivnici jeho domu židovského priateľa. Ale tak veľmi veril v život, v jeho krásu a jedinečnosť, v dobro človeka. Nikdy som ho nepočul modliť sa, alebo len povedať slovíčko Boh. Možno ani nemal svoje náboženstvo – ale doteraz viem, že v jeho srdci bol kostol, a tak jasne zvonil, keď s úsmevom pomáhal kamarátom, i neznámym a sám pomoc nečakal. Česť jeho pamiatke...


Martin Malobický

Martin Malobický

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu