Tie časy boli jedny z najkrajších zážitkov v mojom živote. Spoznal som ľudí, ktorých život bola práca a pomoc africkým ľuďom. Áno, aj tí bratia saleziáni si zanadávali a posťažovali sa. Ale zväčša mali úsmevy na tvárach – plakali len vtedy, keď malária alebo iná tropická nemoc skolila ich priateľa, s ktorým kedysi na to miesto prišli.
Vždy si spomínam na tie chvíle, keď stretnem niekoho, kto veľa rozpráva o viere alebo o Bohu. Áno, aj som v minulosti o ňom veľa rozprával, ale teraz mlčím. Predsa mi však nedalo a otvoril som vám svoje vnútro, moje čisto súkromné myšlienky. Možno len preto, aby som sa ospravedlnil. Za to, že som sa tak hádal s mojimi kamarátmi o viere, náboženstve, o Bohu. Za to, že som možno niekomu zaniesol pochybnosti do jeho životnej schémy. Za to, že som obťažoval takými otázkami tých s čistým a dobrým srdcom a vnášal som do nich nepokoj. Je pravda, že ten, kto je v jeho viere silný, pochybnosti iných ho ešte utvrdia v správnosti svojej cesty – ale ten, kto je dobrý a v duchu slabší, tomu som možno aj ja kedysi uškodil, a možno škodím aj teraz.
Ale aj ja sa bojím tých, ktorí vravia, aká je ICH cesta jedinečná, aká je správna, len ona jediná je tá skutočná. Aj ja sa bojím tých, ktorí sa súcitne pozrú a povedia – sám ešte stále hľadáš, ešte ťa Duch Svätý neosvietil, ale možno raz...
Kiež by pochopili, že moja cesta je takisto krásna a jasná, že aj ja vidím svetlo budúcnosti a vykúpenia. Môj boh, to je príroda, stromy, lúky, hory, nebo a oblaky, dážď a sneh. Aj ja verím v lásku – tú, ktorú ľudia nezištne rozdajú svojim blížnym, a nepýtajú nič späť. Láska medzi mužom a ženou, medzi mamou, otcom a dieťaťom, láska vnúčaťa k starým rodičom. Ale aj láska učiteľa k žiakovi, kňaza k jeho veriacim, opatrovateľa k chorému, láska človeka k iným živým a neživým tvorom – to je večná láska, ktorú sa nedá naučiť, tú musí mať živá bytosť v sebe.
Kiež by tí ľudia vedeli, že hodnota srdca človeka sa nemôže merať množstvom náboženského vierovyznania, či kresťanského, budhistického, či islamu... Ak Boh je všetko a je všade, časť boha som aj ja, ty, ale aj každý živý a neživý tvor. Je to nebo i zem. Prečo ho potom hľadať? Ak Boh je láska, tá závisí od nášho srdca. Aj ja, aj ty, môžeme dávať lásku svojim známym i tým, ktorých nepoznáme, mnohými spôsobmi. Prečo potom ju hľadať... Áno, je pravda, aj ja hľadám dobro a lásku, ale hľadám ju teraz a tu, a v tých, ktorých poznám.
Kiež by tí ľudia cítili, že ja nepotrebujem večnosť, nemusím hľadať cestu do neba alebo do pekla, lebo moje nebo i peklo je tu. Nie som významný, ani dobrý človek, len jeden z mnohých. Nebojím sa budúcej tmy, lebo vo mne prežívajú moji minulí, moji blízki – ich myšlienky, ich láska, ich dobro a krása ducha. Niekedy viac, niekedy menej, ale hádam aj ja dám potomkom niečo z toho, čo som dostal ja. Načo sa povyšovať nad ostatnú prírodu, načo hľadať jedinečnosť, výnimočnosť...
Ak má niekto dobré srdce, váži si každého človeka bez ohľadu na vieru, považuje každého za rovnocenného – a neprejavuje mu súcit, lebo ten druhý niečo neobjavil, alebo niečo nemá... A viera? Tá by mala byť čisto súkromnou záležitosťou duše jednotlivca, nie vecou verejnou, nie vecou pretriasanou pri každej príležitosti. Vierou sa človek nepýši, vierou človek žije. Vieru človek nevykrikuje navonok, ale skromne si uchováva v sebe. Neodsudzuje, nesnaží sa ju predať ako krajec chleba iným. Obracajme na vieru iných nie slovami, ale vlastným príkladom, vlastným životom. Tak, aby nikto nemal o nás pochybnosti, aby nikto nemohol povedať – je veriaci – a správa sa takto? Aj ten, kto presadzuje svoje myšlienky a názory bez opýtania, je násilník. Viem, aj ja som teraz násilník, prosím, odpustite mi to. Nechcem nikoho uraziť, ani urobiť smutným.
Ako veľmi verím v našu kresťanskú civilizáciu a som hrdý na ňu, áno, aj ja ňou žijem, aj keď si to niektorí možno nemyslia. Ale ako obdivujem kultúry krajín starej Ázie, ako sa pozerám s dojatím na ťažký život amazonského kmeňa...
Možno jeden z najkrajších zážitkov v mojom živote bol ten, keď sme do prachu v novom kostole na misii v srdci Afriky kreslili základy baptistéria – krstiteľnice. Keď si predstavím, koľko dieťatiek bolo v nej pokrstených mojim priateľom Felicem, vtedy mi prejdú telom záblesky šťastia. To je radosť zo života, to je krása bytia a sveta. Viac nepotrebujem (ale priznám sa, vždy ma poteší, keď mi v liste otec Felice požehná).
