Neviem, čím to je, ale medzi ľuďmi som si veľakrát obľúbil takých, ktorí odovzdali svoje srdce, rozum a ruky do služieb božích. Často sa zamýšľam nad tým, prečo práve ja, ktorý do kostola chodí počúvať len organovú hudbu a tvrdo polemizuje s kreacionistami o svetonázore, sa cítim dobre medzi veriacimi.
Mám málo skutočných priateľov. Radšej uprednostňujem ticho, pokoj. Ale za svojich blízkych učiteľov a priateľov považujem aj tých, ktorí o mne nevedia a s ktorými sa nikdy nestretnem. Čítam pravidelne ich myšlienky a názory cez internet aj v tejto komunite – sestra Hermana, pán Červeň, Robo Flamík, pán Hradský a mnohí ďalší. Vzdávam im úctu, držím palce. Lebo viem, aj cez môjho priateľa Feliceho, aký majú ťažký život, ale pritom krásny a obdivuhodný. Áno, majú Boha, aj priateľov. Ale myslím si, viem z mojej skúsenosti, že niekedy je veľmi zložité žiť sám, v svojich myšlienkach, v stálej službe nebu i ľuďom, veľakrát bez odozvy, pochopenia.
Felice Molino pochádza z Turína. Svoj život zasvätil Saleziánom, tak ako mnoho Slovákov (vedeli ste, že v Lusake, Zambii stojí dodnes krásny murovaný kostol, ktorý v roku 1950 bol postavený z finančnej zbierky Slovákov?). Už vyše 40 rokov pôsobí v srdci Afriky, na svojej misii. Domov sa dostane raz za tri roky, aby sa na chvíľku zotavil zo stále prítomnej malárie v jeho tele. Poviem vám, Felice mi pripadal viac ako Slovák, než Talian, aj keď viem, že povahy týchto dvoch národov sa niekedy veľmi podobajú. Spolu sme žartovali, veď čo ostávalo, keď okolo seba vidíte chudobu a biedu... Ale tie neslušné vtipy vám nebudem rozprávať. Felice je hlavným kňazom na farnosti, ktorá má 12 filiálok – 12 kostolov. Jej rozloha je veľká asi ako mesto Bratislava. Vždy, keď sme sa prašnými cestami terigali k jednému z „jeho“ kostolov, v očiach mal také roztopašné plamienky radosti a úsmev na tvári, akoby tá cesta bola cestou do raja. Bol kňaz, lekár, staviteľ, menežér, krstný otec, priateľ. Nespomínal často meno Boha – on božím životom žil. Ani odo mňa nevyžadoval duchovné prejavy. Možno tušil, že otázky viery sú určené výlučne vnútru každého človeka a ja s nimi mám problémy. A mali sme iné starosti – stavali sme dva kostoly, školu, ošetrovňu. Len na jednej veci sme sa škriepili – Felice trpel bilharziou. Mal veľké žalúdočné bolesti a nedal si vyhovoriť, že na túto chorobu nepomáhajú semienka z papáje. Keby ste videli, koľko ich skonzumoval...
Najkrajším jeho výtvorom a pýchou bol oktagonálny kostol kdesi v buši. Takú stavbu nebolo vidno široko – ďaleko. Žiaľ, nemohol som sa zúčastniť prvej omše v ňom, lebo moje cesty smerovali inam. Ale viem, že Felice plakal od radosti, keď bol kostol dokončený.
Jeho Bibliou bola pomoc chudobným a chorým. Preto som sa aj ja tam dobre cítil. On ma učil úctu k viere prácou, činnosťou, láskou. Nie prázdnymi poučkami, filozofovaním, mentorovaním, slovami. On mi ukázal, čo znamená viera a kto je skutočne veriaci človek. Mal veľmi ťažký život, cítil som, že veľakrát bol opustený. Ale v jeho očiach som vždy videl šťastie – zo žartu som ho volal šťastný mlyn, čo je nepresný preklad jeho mena.
Zdá sa mi, akoby v dnešnej spoločnosti niektorí kňazi, bratia, sestry, veriaci sa stránili nás ostatných. Akoby nás hneď zadeľovali do skupiny tých s neosvietenou dušou, žijúcich v tme. Brali za škodcov, oponentov, ktorí im chcú ublížiť. Viem, denne ich mnohí osočujú, kritizujú, slovne napádajú za ich vieru. Za neveriacich sa im opäť ospravedlňujem. Ale aj oni by mali dbať na nezasahovanie, úctu k inému názoru, inému spôsobu života, ktorý vôbec nemusí byť opovrhovania hodný len preto, že v ňom Boh nie je prítomný.
V dnešnej dobe sa veľa rozpráva o ekumenizme medzi katolíckou a luteránskou cirkvou, medzi kresťanmi a Židmi. Ale podajme si ruku aj tí, ktorí sme veriaci a neveriaci. Verím, že aj tento druh ekumenizmu môže fungovať. Veď vytvárame ten istý svet, všetci chceme krásny život pre seba a naše deti, svet bez triedenia na dobrých a zlých. Lebo človek nemôže súdiť, čo je dobro a zlo, kto je skutočne veriaci a kto nie je. Človek veľakrát nechápe podstatu viery už len svojou zaujatosťou, sebeckosťou. Podľa mňa, viera nie je kostol (cirkev), ale srdce. Viera to je láska. K všetkému a každému.
Na svete je veľa smútku, nešťastia. Mnoho ľudí potrebuje pomoc, pohladenie, starostlivosť. Choďte tí, ktorí ste presvedčení o svojej viere, na misijné stanice, pomáhajte. Misijná stanica to nie je len Afrika, Ázia, to je aj rómska osada, nemocnica, domov dôchodcov, pracovisko, rodina, priateľ. A ja len vzdávam úctu a klaniam sa po kolená tým, ktorí tak konáte, ktorí svoj život alebo jeho časť ste zasvätili rozdávaniu lásky tam, kde je to naozaj potrebné. Priznám sa, chvíľu som pracoval s misionármi v Afrike, ale v rómskej osade by som asi žiť nedokázal.
Pochopiť druhého, nezasahovať do neho a pomáhať, to je najvzácnejší dar. To je ekumenizmus srdca. To je šírenie viery do sveta a do srdca človeka.
