1.5.1986
Sviatok pracujúcich. Chcel by som trošku napísať o svojom prežitom sviatku pracujúcich. Do mesta sme išli jedným robotníckym autobusom. Potom sme pochodovali v šesťstupoch, my prváci na začiatku. Ja som držal v rukách vlajku sovietsku. Mali sme kričať pred tribúnou heslo „nech žije a rozkvitá naša vlasť!“ Predtým mal jeden povedať tri – štyri a my heslo. No pred tribúnou povedal tri – štyri, a my nič. No nakoniec to nejako dopadlo. Počasie nebolo najhoršie, polooblačno. No naši si z 1. mája robia srandu. Nie je to dobré, no keď niekto stále opakuje a hrnú sa mu do uší stále tie isté frázy, začne ho to nezaujímať a všíma si lepšie. Profesorke som dal devízový prísľub, aby mi ho vybavila, napísala posudok školy. Ó slnko! Ty, ktoré sa pozeráš na činy ľudí, i múdre i šialené, ty, ktoré ľuďom dávaš život, život im skrášľuješ, spríjemňuješ, buď naveky!
9.5.1986
Na okraj ešte dopisujem, že sa robí veľa zbytočnej paniky okolo výbuchu Černobyľskej elektrárne v Ukrajine, ktorú spôsobujú najmä niektoré štáty ako Oesterreich (tam sú už asi naozaj nenormálni ľudia, všetko tak prehnajú) a iné. Podľa mojej mienky nič nehrozí, radiácia nie je vysoká, aby ohrozila živé bytosti i rastliny, síce nejaké opatrenia predsa je dobré mať a byť pripravený na horšie, no okolo tohto sa robí veľa zbytočného rozruchu. Aj keď na geigerovom počítači, ktorý mi dal ujo z Austrálie, sa radiácia zvýšila.
12.5.1986
Včera sme s ockom preniesli harmónium z verandy do ateliéru. Mama nevedela, kričala, musel som povysávať celú verandu i harmónium, lebo bolo od myšačincov, pavúkov a i. nakoniec všetko dobre dopadlo, harmónium je hore, veranda i ateliér sú čisté, krásne vypadajú – na spokojnosť všetkých. Pred chvíľou som si vypočul hitparádu desať pesničiek zo stanice Hlas Ameriky. Ešte pred tým som počúval a pozeral v TV zahájenie Pražskej jari koncertom Smetana: Vyšehrad, Vltava, Šárka.
10.5.1987
Včera, 9.5., keď sme odchádzali z hudobnej školy, začali húkať sirény na počesť štátneho sviatku ČSSR. Je to nepríjemný pocit – húkanie sirén – človeku prebleskujú všelijaké zlé myšlienky hlavou...
18.5.1987
S Petrom som sa chvíľu rozprával – debatil. Hovoril som mu, že asi odídem preč, niekde do Austrálie alebo na Nový Zéland, lebo že tu je už veľmi zlý život, ľudia sú čoraz sebeckejší, myslia len na seba, každú chvíľku môže nastať Posledná vojna, a zničiť všetko. Ale ja v skutočnosti nechcem sa odsťahovať nikam. Doma je najlepšie, najkrajšie. Keď som len v záhrade, zelené lístie šuchoce, vtáčiky spievajú... A vlastne žijem na rozhraní dvoch spoločenstiev – a o obidvoch viem – v socializme žijem, o kapitalizme viem z Wien televízie. Nie, nebudem nikam utekať. Tu musím zmeniť na lepšie všetko, tu musím pomáhať budovať novú spoločnosť. Len s kým? A to som Petrovi povedal tiež, že nech sa nebojí vystúpiť za pravdu a za ňu bojovať. Pravda je totiž len jedna – tá, ktorá sa najviac približuje objektivite. A kto stojí na ceste objektívnej pravdy, nemá sa čoho báť. Možno ho aj „utopia“ jeho súčasníci, veď pravda každému nevyhovuje, ale skôr či neskôr mu uznajú – áno, asi to bude tak. Vyskúšajme, čo ten chcel spraviť. A človek, ktorý sa bojí vystúpiť za pravdu, viac škodí sebe a svojim deťom, potomkom i ľudstvu celému, ako by ho dajme tomu za pravdu i „potopili“. Ale to by bolo len dočasné. Možno on by sa toho nedožil, ale ľudia by sa skôr či neskôr dostali k objektívnej pravde. Zase bezhlavo sa rútiť do niečoho ako nejaký hrdina tiež nie je správne. Veď silní ho odpíšu a zase ničomu nepomohol. Teda ako na to? Ale to už niekedy inokedy. Len spomeniem dve známe múdrosti: V množstve je sila. V jednote je sila.
A na tieto múdrosti si spomenuli i naši štvrtáci. Robili na rozlúčku zbierku peňazí na rozlúčkovú, ale pýtali peniaze na ulici od ľudí. No to sa nepáčilo istému vysokopostavenému človekovi, ktorý nie že by ich upozornil, ale zavolal políciu. Celú triedu polícia zatkla. Mali z toho dobre zle. Štvrtákov zavreli do triedy a mali sa priznať traja vinníci – tých by nepustili na maturity. Oni však boli jednotní – nikoho nevyzradili a tak sa nikomu nič nestalo.
22.5.1988
Včera som dočítal knižku klasiky – Remarque: Traja kamaráti. Hoci som ju už kedysi čítal, teraz som sa chcel zamerať na myšlienky a idey knihy hlavne. No kniha – jej dej ma znovu tak zaujal, že som ju poobede až do večera nepustil z rúk. Ozaj je to výborná kniha. Veľmi humanistická. Ocko sa smial, že „všeliakí“ inteligenti si práve z tejto knihy počiarkujú „všeliaké“ myšlienky. Kiež by! Kiež by sa podľa nich aj riadili.
Dnes som začal čítať knihu Paul de Kruif: Proč mají žít?
12.5.1989
Piatok idem do Sovietskeho Zväzu – teda kratšie do Ruska. Kyjev, Moskva. Veľmi sa na to teším. Toľko sa rozpráva o Rusku, hlavne dnes (a vlastne ako vždy) – a aspoň uvidím na vlastné oči čosi.
Počúvam Bayern 3 (ako vždy), v zime Saarland. Včera v noci zvláštny úkaz som mohol pozorovať. Zvláštne podmienky určitých vrstiev atmosféry – ktoré odrážajú rádiové signály. Na frekvenciách 88 – 108 MHz – teda tam, kde vysielajú len najbližšie stanice (Oe 3, Radio Prag International, Oesterreich Regional, etc.) som v noci (asi 23.00 – 2.00) krásne stereo chytal francúzske stanice (asi 10 staníc – Radio Local Strasbourg etc.). A plány na prázdniny? O chvíľu cestujem do ZSSR, potom Juhoslávia, poprípade výlet s J. do Prahy, v auguste bicyklový výlet a potom brigáda.
