Aj ona kráčala cestou, ktorá jej patrí stáročia. Kde je budúcnosť - v starobe, či v dieťatku na chrbte poznania?
Výšky sú jej život a hory sú jej svet. Aj keď desaťtisíc krát prešla tú cestu, čoraz častejšie sa musí spoliehať na podporu skalného brala. Nie, nie je slabšia, neopúšťajú ju sily, to len cesta sa dnes zdá viac šmykľavá...
Ale už znovu kráča pevne, vznešene, ako jej mama, pramama... nikto tu čas nepozná.
A ty, cudzinec, prečo rušíš náš svet? Štvoro prísnych očí nedovolí preniknúť jeho hranice...
Babička je láska a istota, braček je budúcnosť. Len ciest, kadiaľ ísť, je na križovatke osudu veľa. Aj na horskom chodníku.
Slnko nádeje sa oprelo o ich tváre. Lebo jeho lúče, kdekoľvek a v akomkoľvek čase - je nádej.
Aj nádej dieťatka... je babička, ona je to slnko, ktorého sa tak pevne drží.
Bol som dojatý z toho obrazu. Veď možno povedať tisíc slov... ale ticho stáť a nechať plávať myšlienky za nimi, v tej výške majestátnych nepokorených pohorí a ľudí, je viac ako všetky slová sveta.
Ešte si tam?
A posledný krát... či prvý? Myslíš, starodávna zem, že ti začínam rozumieť?
Fotografované v apríli 2008, Deqin, výška 3500 m.n.m. /Tib. aut. pref./, Čína. Neupravované /lebo to neviem/.
