V 80-tych rokoch bol Oliver mediálnou hviezdou Ameriky. Podľa jedného príbehu tento „Humanzee“ chcel piť kávu. Tak bol nervózny, že sám šiel do kuchyne, uvaril si ju, nalial do šálky, a spokojný sa usadil pred televízorom. Podľa iného dokázal vykonávať jednoduché úkony – upratať, či nakŕmiť psa. Mnohé vedecké, ale i populárne periodiká v Oliverovi videli akýsi stratený článok medzi človekom a ľudoopmi. Oprávňovala ich k tomu teória, podľa ktorej vraj mala DNA Olivera 47 chromozómov (človek ich má 46 a šimpanz 48). Iné teórie hľadali v jeho nezvyčajnej inteligencii a zjave mutanta medzi šimpanzom a človekom, alebo šimpanzom a gorilou. Až genetický výskum uskutočnený na jeseň 1996 Davidom Ledbetterom z Univerzity v Chicagu ukázal, že senzácia sa nekoná. Oliver je z genetického hľadiska obyčajným šimpanzom. Podľa mitochondriálnej DNA lokalizovali jeho pôvod do Gabonu v Západnej Afrike. Chodiť vzpriamene sa naučil od svojho prvého majiteľa, cvičiteľa zvierat Burgera, niektoré fyziognomické črty podobné človeku boli zhodou náhod individuálnej variácie druhu.
Ani v tomto prípade sa naozaj senzácia nekonala. Nik nenašiel akýsi chýbajúci žijúci článok medzi človekom a inými živočíšnymi druhmi na Zemi. Ale zamyslime sa nad tým, že aj taký Oliver a jemu podobní obľubujú Váš koňak Hennessy a koketujú s Vašou dámou. Aj oni majú určitý druh sociálneho cítenia a zažívajú slasť. Pamätajú si, v ich mozgoch prebiehajú pocity radosti, šťastia, smútku.
Na tieto otázky vedci hľadajú odpovede v genetickej informácii človeka a iných druhov, aj šimpanza. Pokúšajú sa zistiť, čo odlišuje človeka od Olivera. Menej sa sústreďujú na výskum mozgu, lebo jeho tajomstvá z veľkej miery nevieme dnes pochopiť. Možno raz nám mozog odhalí viac – ale nielen náš, aj Oliverov (ľudský mozog je tri krát väčší, ako má Oliver). Veľa prekvapení ešte čaká na ľudstvo, tešme sa na ne, nezakrývajme pred nimi oči a uši. Ten, kto si myslí, že je výnimočný, je sebecký a obmedzený. A to sa netýka len vzťahu človek – človek.
Pozrime sa bližšie na porovnanie genetickej informácie skrytej v človekovi a šimpanzovi. Z ľudského druhu prežil do dnešných čias len Homo sapiens sapiens, šimpanz je zastúpený piatimi poddruhmi: Pan Troglodytes (PT) verus, PT vellerosus, PT troglodytes, PT schweinfurthii, Pan paniscus (bonobo). Šimpanzom sú najbližší ľudia gorily (Beck, 2001). Podľa štúdie Evana Eichlera a kolektívu z roku 2005 (University of Washington, Seattle) je DNA človeka a šimpanza učenlivého (PT Troglodytes) identická na 96 percent, čo vyvracia predchádzajúce výskumy, ktoré dávali rozdiel medzi nami a šimpanzom cca 1,5 percenta. Tu však je potrebné podotknúť, že aj podľa poslednej Eichlerovej štúdie tajomstvo rozdielu medzi človekom a šimpanzom sa skrýva v 1,2 percente, lebo zvyšných 2,7 perc. genetickej informácie sú duplikácie, ktoré (si myslíme) nehrajú žiadnu úlohu. Na porovnanie, DNA dvoch ľudí je desať krát príbuznejšia, ako DNA človeka a šimpanza. Ale rozdiely DNA človeka a šimpanza sú šesťdesiat krát menšie v porovnaní s DNA myši.
Okolo 30 tisíc génov robí človeka unikátnym (medzi nimi sú gény spôsobujúce Alzheimerovu chorobu, HIV/AIDS, maláriu alebo cukrovku u ľudí). Dosiaľ nevieme vysvetliť, či a ako vplýva 1,2 percenta rozdielu DNA na vznik sofistikovaného správania sa človeka, vzpriamenú chôdzu, rast objemu mozgu, vznik jazyka a písma. Možno viac svetla prinesie výskum regulačných DNA sekvencií (cis elementy), lebo variácie sú práve v týchto elementoch to, čo odlišuje DNA človeka a šimpanza (Svante Pääbo, Max Planck Institute for Evolutionary Anthropology in Leipzig, Ajit Varki, University of California).
V posledných desaťročiach sa čoraz viac vedcov zameriava na skúmanie života ľudoopov a s prekvapením zisťuje, že medzi človekom a šimpanzom, bonobom, gorilou je viac podobností aj v správaní sa, ako sme si dosiaľ mysleli alebo pripúšťali. Šimpanz klame, ale sa za to aj hanbí. Je učenlivý – odovzdáva novozískané skúsenosti jeden druhému, má vyvinuté sociálne a spoločenské správanie, používa nástroje (nie náhodne, ale na určený cieľ, a čiastočne ich aj zhotovuje - prispôsobuje). Aj v oblasti lásky nie je len človeku prisúdená vymoženosť takzvanej misionárskej polohy pri milovaní sa – bonobovia si tiež pri tejto krásnej činnosti vyznávajú oddanosť z očí do očí. A sú promiskuitní ako človek.
Ale aj napriek blízkosti, genetickej i z hľadiska správania sa, je človek unikátnym druhom v živej prírode. Záblesky, ktoré vidíme u ľudoopov, sa u človeka vyvinuli do vysoko sofistikovaných prejavov a činností, čo mu umožnilo nielen pretvárať samého seba, ale aj okolitý svet. Je otázka, čo znamená práve to jedno percento rozdielu v genetickej výbave človeka od šimpanza. Je to dar od Boha, ako tvrdia evoluční kreacionisti? Alebo je to percento zla, nádoru v prírode, ktoré hrozí nielen sebazničením ľudstva, ale aj väčšiny živých organizmov? Tak sa mi páči pojem, ktorý sa spomína v súvislosti s filozofiou a životom Gréka Sokrata – umiernenosť (sofrosyné). Ani tento výraz nepomohol Sokratovi od trestu smrti. Pomôže ľudstvu princíp sebareflexie a sebazáchovy, ktorý začína byť dnes moderným výrazom?
Aj vo výskume porovnávania genetickej informácie druhov medzi sebou, respektíve s človekom, sme na začiatku. Bolo by zaujímavé pokračovať vo výskume nielen ľudoopov, ale napríklad delfínov, slonov, či prasiat. Ale pre zisťovanie inteligenčnej príbuznosti nie je porovnanie DNA postačujúci. Treba identifikovať také časti genómu, ktoré sú zodpovedné za tie unikátne vlastnosti správania, ktoré robia človeka človekom. Ale to by sme sa museli zhodnúť najskôr na ich definícii a výnimočnosti, platnej len pre nás, ľudí.
Poznámka pre tých, ktorým nerobí problém evolučná teória: V priebehu evolučného vývoja sa až niekoľko miliónov rokov pravdepodobne medzi sebou krížili predkovia šimpanza a človeka. Prvý rozchod nastal pred 6,3 miliónmi rokov, avšak až definitívny pred 3 miliónmi rokov. Nie je zrejmé, čo sme dnes my – výsledok hybridu predkov človeka a šimpanza? Teória je príliš fantastická, ale potvrdzujú ju viaceré zdroje (aj na SME viď tu, porovnaj s týmto).
Práve podobnosť, ba priam príbuznosť ľudoopov a človeka viedla zákonodarcov vo Veľkej Británii a Španielsku k zavedeniu zákona, podľa ktorého je trestné týrať šimpanzov, uskutočňovať na nich pokusy. Za vraždu šimpanza v Španielsku je trest podobný trestu za vraždu človeka. To dokazuje, že predsa je človek ľudský, iný ako zvieratá. Ale ruku na srdce – týral Vás už niekedy šimpanz?
