Azda by som začal tým najľahším a zároveň najťažším – vierou v Boha. Sir Arnold Wolfendale (astronóm) v Boha verí, ale nevie jeho existenciu dokázať. Je vedcom aj veriacim. Vždy požaduje pevné dôkazy ako podklad pre vedecké tvrdenia, ale v otázkach náboženskej viery sa tejto premisy nepridŕža. Neakceptuje na druhej strane kresťanskú filozofiu ako niečo dané, nevyvíjajúce sa. Uznáva, že určité dogmy kresťanstva by mali byť prehodnotené.
Na druhej strane, David Myers (psychológ, Hope College, autor: Intuition), taktiež „veriaci monoteista“ sa zamýšľa nad dvomi nepotvrdenými axiómami: A/ Existuje Boh, B/ Ja nie som Boh, ani ty nie si Boh. Záver: Pochádzame z prachu a na prach sa obrátime. Nie sme vševediaci. Preto by sme podľa neho mali: a/ nepotvrdené axiómy brať s rezervou, b/ iných myšlienky posudzovať s otvoreným skepticizmom, c/ pravdu získavať pozorovaním a experimentom. Sám z praxe pozmenil viaceré axiómy: novonarodené deti nie sú hlúpe, americký ekonomický rast neznamená zlepšenie morálky Američanov, sexuálna orientácia nie je voľba, traumatické životné zážitky sa dajú len výnimočne potlačiť.
A z druhého tábora, Richard Dawkins (evolučný biológ, Oxford University, autor: The Ancestor´s Tale) tvrdí, že všetok život, inteligencia, „dizajn“ vo vesmíre je priamym produktom Darwinovho prírodného výberu. Podľa jeho názoru „dizajn“ všetkých živých bytostí sa objavuje až po evolučných mechanizmoch vo vesmíre, čo dokazuje, že „dizajn“ – alebo (dokonalé tvary) je neskoršieho, prirodzeného pôvodu a nemôže predchádzať vznik vesmíru.
Fyzik Carlo Rovelli (Institut Universitaire de France & University of the Mediterraneum; autor: Quantum Gravity) má iný problém: Verí, že čas neexistuje. V základnej úrovni logického myslenia o prírode nemá zmysel uvažovať o spojení „priestor a čas“. Prirovnáva to k slovnému spojeniu „povrch vody“. V mikroúrovni stráca zmysel slovo povrch, ak opisujeme dynamiku jednotlivých atómov tvoriacich vodu a vzduch. Čas je teda len naše vymedzenie, ktorým pohŕdame využívať mnohé stupne reality. Pre odľahčenie, ten istý fyzik sa domnieva, že človek má inštinkt vzájomnej spolupráce. Tento inštinkt, brzdiaci mechanizmus, zabraňuje sebeckým a agresívnym génom vzniku sebazničujúcich vojen či maximálnej exploatácii okolitého prostredia.
O podobnej otázke sa vyjadruje aj Howard Rheingold (komunikácie, Autor: Smart Mobs). V doterajších teóriách je samozrejmosťou, že vo svete sú úspešné národy, ktoré sú úspešné v obchodovaní a súťažení. Biológia je založená na vojne, kde len silnejší zvíťazí. Politika je o víťazstve. Trhy sa riadia len sebeckým záujmom. Teda, že súťaž je hnacím motorom evolúcie, pokroku, obchodu a spoločnosti. Nie je to tak. Rovnocennými vodítkami rozvoja spoločnosti je práve ľudská spolupráca, vzájomná závislosť, spoločné dohovory a kolektívne akcie. Tieto prvky hrajú v úspešnej spoločnosti oveľa väčšiu úlohu, ako sa dosiaľ myslelo. Výskumy sú zatiaľ v plienkach (evolúcia altruistického správania sa, úloha symbiotických vzťahov, neuroekonomický výskum), je ťažké očakávať algoritmus pre tvorbu úspešnej medziľudskej spolupráce.
Ale vráťme sa k časopriestoru, spomeňme aj teórie o vesmíre. Vesmír nie je náhoda, myslí si fyzik Paul Steinhardt z Princetown University. Dosiaľ sa verilo, že vesmír je vytváraný a riadi sa jednoduchými fyzikálnymi zákonmi, ktoré sa dajú odvodiť z jednoduchej jednotnej teórie. V posledných rokoch významní vedci sa začali zaoberať antropickým princípom (the anthropic principle) v rámci strunovej teórie – myšlienkou, že je enormné množstvo vesmírov s veľmi rôznymi fyzikálnymi vlastnosťami a pozorovateľný vesmír vznikol úplnou náhodou. Jedinou zvláštnou črtou nášho vesmíru je to, že jeho vlastnosti sú porovnateľné s evolúciou inteligentného života. S támto názorom ale Steinhardt nesúhlasí. Naopak, myslí si, že vesmír nie je náhoda. Nedávne výskumy ukazujú, že vesmír je veľmi jednoduchý, distribúcia hmoty a energie je extrémne uniformná. Neschopnosť dokázať jednotu vesmíru v rámci strunovej teórie vidí v tom, že sme ešte na začiatku, alebo strunová teória je chybná. Steve Giddins (teoretický fyzik, University of California, Santa Barbara) zatiaľ nemá dostatok dôkazov na teóriu, že čierne diery nezničia informácie, ako tvrdil známy fyzik Stephen Hawking, a ani nenarušia kvantovú mechaniku.
Pre Lee Smolina (fyzik, Perimeter Institute; autor: Three Roads to Quantum Gravity) nie je kvantová mechanika konečnou teóriou. Preto, lebo nikdy sa nestretol s takou interpretáciou súčasných formulácií kvantovej mechaniky, ktorá by mu dávala zmysel. Študoval ju do hĺbky, ale nevidí jej skutočný zmysel. Okrem iného, problém merania sa zdá byť nemožné vyriešiť, pokiaľ sa nezmení samotná teória. Neverí tiež, že “veľký tresk” je začiatok času a vesmíru.
A život vo vesmíre? Kenneth Ford (fyzik, American Institute of Physics; Autor: The Quantum World) verí, ale nevie dokázať, že vo vesmíre existuje bakteriálny svet, aj mimo našej slnečnej sústavy. Chémia priamo vyzýva podľa neho na vznik jednoduchého života. História Zeme dokazuje, že chemické zlúčeniny aktiváciou môžu vytvoriť život z akejkoľvek substancie, ktorá zahŕňa trochu vody, za prítomnosti energie. Ak vznikne zlúčenina, ktorá má stopy života, rýchlo sa šíri všetkými smermi (v prostrediach s rozdielnymi teplotami, koncentráciou kyselín, tlakmi, svetelnosťou). Existencia inteligentnej formy života je iná vec. Už len keď porovnáme, že mikróby obývajú Zem najmenej 75 percent časovej škály od jej vzniku, a inteligentná bytosť cca 0,02 percent.
Craig Venter (výskum ľudského genómu, Founder & President, J. Craig Venter Science Foundation) je zástancom panspermickej teórie (Francis Crick). To znamená, že život na našu Zem prišiel z vesmíru, kde je rozšírený. Aj výskum z hlbín Sargasského mora (Sargasso Sea) ukázal, aký je pestrofarebný bakteriálny život v tomto nehostinnom prostredí. Možný dôkaz, že živý organizmus prežije transport vesmírom, je napríklad organizmus Deinococcus radiodurans, ktorý prežije silnú iodizujpúcu radiáciu a úplné vysušenie roky a možno tisícročia. Tento mikrób dokáže opraviť akékoľvek poškodenia svojej DNA v priebehu niekoľkých hodín. Samotná DNA živých organizmov sa skladá z kombinácií konečného množstva sekvencií, ktoré sa mohli ľahko vyvinúť z niekoľkých mikróbov prinesených meteormi alebo medzigalaktickým prachom aj na Zem.
O živote na Zemi - v ľudskej evolúcii hrajú hlavnú úlohu nie dva faktory – prírodný výber a sexuálna selekcia, ale aj tretí – rodičovský výber krásy, tvrdí Judith Rich Harris (psychologička, Author, The Nurture Assumption). Tento výber, aj keď to znie kruto, sa uplatnil po narodení dieťaťa. Rodičia dieťaťa, ktoré nebolo pekné (sem patrí aj duševná choroba atď.), zavrhli potomka hneď po narodení. Vedkyňa vysvetľuje týmto spôsobom aj rozšírenie populácie s bledou pokožkou a menším ochlpením – žiadané boli tie deti, ktoré mali svetlejšiu pokožku. Také si rodičia nechali, aj keď boli v núdzi. Tmavé dieťatko v takom prípade zavrhli. Harrisová ide ďalej do evolúcie ľudstva a predpokladá, že práve takýto výber v kombinácii s ostatnými zapríčinil vznik Homo sapiens (selekcia vyššieho, menej ochlpeného, teda krajšieho potomka).
O živote a technike - Todd Feinberg verí, že ľudstvo nikdy neprizná počítačom budúcnosti vlastnosť vlastného vedomia, uvedomovania si seba samého. Podľa jeho predpokladu len živá bytosť môže mať vedomie. Silikónové čipy nie sú živé, počítače nikdy nebudú živými bytosťami. Nikto nebude súdený za vraždu, ak vypne počítač zo siete. Ani v budúcnosti, akokoľvek inteligentný by prístroj bol. O počítačovom software – Charles Simonyi (počítačový expert, zakladateľ Intentional Software; predtým hlavný programátor, Microsoft) sa domnieva, že programujeme software zlým spôsobom. Je veľa varovných signálov – počítače sú desaťtisíckrát rýchlejšie, ale služby v nich sa nezlepšujú rovnakou rýchlosťou (s výnimkou hier a vyhľadávačov). Vývoj obchodného alebo admnistratívneho programu pre odpovedajúce 200 písaným stranám stojí milióny dolárov, a veľakrát je nespoľahlivý. Ako riešenie ponúka tzv. generatívne programovanie.
No, vyššie uvedené sú názory zmienených vedcov, nie moje. A v čo verím ja, ale nemôžem moju teóriu dokázať?
Znovu si pomôžem jedným vedcom. David Buss (psychológ, University of Texas, Austin; Autor: The Evolution of Desire) verí v teóriu skutočnej lásky. Vraví, že len niekoľko jedincov zažije skutočnú lásku, ktorá je veľmi zriedkavá. nepozná múry, je jedinečná, úprimná, hlboká, bezhraničná, oddaná, nežiada nič späť. Je iná, ako bežná láska – tá je vypočítavá, má za cieľ sebauspokojenie, túžbu po spoločnosti, sexe, očarení, alebo je pragmatická – zmiešať gény s cieľom splodenia krásneho a múdreho potomstva.
No, k nadpriemerne inteligentným z MENSA (IQ nad 130 a kapacita mozgu Homo neanderthalensis) dokázateľne nepatrím, ale do klubu tých šťastlivcov, ktorí zažívajú skutočnú lásku, by ma azda prijali. Alebo som príliš neskromný? Krásny deň prajem.
Poznámka: Kto má záujem si viac prečítať detailne názory vyššie zmienených vedcov, alebo sa pokochať hranicami vedy, pozrite si vynikajúci internetový časopis EDGE (v angličtine).
