Je možné racionálne zdôvodniť udalosti z roku 1969, ktoré sa odohrali najskôr na pôde najväčšieho aukčného domu s umením v Spojených štátoch amerických a následne už len medzi klenotníckym domom Cartier a manželom Elizabeth Taylor, hercom Richardom Burtonom?
23. októbra 1969 sa v galérii Parke-Bernet v New Yorku uskutočnila aukcia, ktorej predmetom bol vyše 69-karátový (cca 14 gramový) diamant vybrúsený do tvaru slzy. Vyvolávacia cena tohto diamantu bola stanovená na 200 tisíc dolárov (dnes takmer 1,7 milióna (1)). Medzi účastníkmi aukcie boli aj také známe mená ako klenotník Harry Winston, brunejský sultán Hassanal Bolkiah či grécky lodný magnát Aristoteles Onassis. Pri cene 650 tisíc dolárov však zostali už len dvaja záujemcovia. Manžel herečky Elizabeth Taylor, Richard Burton a Robert H. Kenmore, predseda Kenton Corporation, ktorá bola v tom čase vlastníkom klenotníckeho domu Cartier. Kenmore sa rozhodol prostredníctvom tohto unikátneho drahokamu prinavrátiť glanc klenotníckej značke, ktorá tvorila dôležitú súčasť jeho portfólia. Jeho stratégiou bolo ponúknuť jeden milión dolárov, prípadne niečo málo viac. S podobným zámerom sa aukcie, i keď nepriamo, zúčastnil aj Burton, ktorý mal jedného zástupcu na telefóne a jedného priamo v aukčnej sieni. Cenový strop mali nastavený viac než veľkoryso, jeden milión amerických dolárov. V závere sa však práve Kenmorova prezieravosť ukázala ako kľúčová. „Drobných“ 50 tisíc dolárov preto delilo Burtona od zisku tohto klenotu, po ktorom tak veľmi túžila jeho manželka, Liz Taylor. Nasledujúci deň vraj strávil Burton telefonátmi so svojim právnikom Aaronom Froschom, ktorému dal pokyn kúpiť tento diamant bez ohľadu na jeho cenu. Citujúc Richarda Burtona (2).. „Chcel som ten diamant, pretože je neporovnateľne krásny ... a mal by byť na tej najkrajšej žene na svete. Mal by som záchvat, keby išlo o Jackie Kennedyovú alebo Sophiu Lorenovú alebo pani Huntingdonovú Misfitovú z Dallasu v Texase.“ V priebehu 48 hodín kúpil Burton tento diamant za 1 milión 250 tisíc dolárov (3). Kenmore bol spokojný. Nielen preto, že 200 tisíc dolárov bol za necelé dva dni veľmi slušný zisk, no predovšetkým preto, že jeho klenotnícka značka Cartier opäť patrila v očiach verejnosti medzi tých, čo predávajú „diamanty za milión". A Liz Taylor bola nepochybne spokojná ešte viac.
Podobných príbehov je vo svete drahokamov, s viac či menej známym obsadením, nespočetné množstvo. Je preto namieste zodpovedať otázku, „Prečo sú drahé kamene vlastne drahé?“
Kamene drahé... a tie ostatné.
Na našej planéte v súčasnosti rozlišujeme niekoľko tisíc minerálov, no len približne stovku z nich radíme medzi drahé kamene.
Drahé kamene sú teda zväčša minerály, čiže nerasty vznikajúce v prírode, vo veľkých hĺbkach pod zemským povrchom, za pôsobenia extrémne vysokej teploty a tlaku, ako napríklad diamant, rubín alebo zafír.
Okrem minerálov a niektorých hornín, ako predstaviteľov neživej prírody, však medzi drahé kamene radíme aj niekoľko materiálov, ktoré majú svoj pôvod v prírode živej. Medzi takéto drahé kamene patrí napríklad perla, koral alebo jantár.
Dôvodom, prečo niektoré kamene, na rozdiel od iných, radíme medzi drahé, je súčasné naplnenie troch kritérií. Každý drahý kameň musí byť krásny, vzácny a trvácny. I keď je zrejmé, že nejde o exaktne merateľné veličiny, medzi klenotníkmi a gemológmi vo veci určenia drahých kameňov panuje pomerne slušná zhoda.
V čom však vlastne spočíva skutočná hodnota drahých kameňov?
Odpoveď je prekvapivo jednoduchá: Ako určite napovie aj skutočný príbeh v úvode tohto textu, človek je živá bytosť, ktorá má svoje emócie. Či už je to ľudská túžba vlastniť niečo magické, výnimočné a vzácne, alebo je to prostá túžba človeka po kráse, sú to práve ľudské emócie, ktoré predstavujú základný pilier existencie drahých kameňov a ich obrovskej hodnoty.
Mnohým iste skrsne v hlave myšlienka, že ak obrovská hodnota vzácnych drahokamov je len dôsledkom ľudských túžob a emócií, tak predsa nemôže stáť na žiadnych pevných základoch. Opak je však pravdou. Sú to práve ľudské emócie, ktoré, na rozdiel od mnohých komodít, ktorých hodnota je často naviazaná na stav poznania či technického rozvoja v danom období, sú veľmi stabilným pilierom, ktorý našu spoločnosť sprevádza nepretržite už niekoľko tisícročí.
Drahé kamene sú však nositeľmi aj mnohých iných, veľmi praktických benefitov. Medzi ich kľúčové prednosti patrí anonymná a jednoduchá fyzická držba. Na ich bezpečné uskladnenie nie je potrebný žiaden veľký trezor, práve naopak, vďaka svojim malým rozmerom ich možno veľmi dômyselne ukryť na miesta, kde ich nikto nebude hľadať. V branži obľúbená anekdota hovorí, ako múdry otec na smrteľnej posteli zavolá svoje tri deti, aby mu priniesli jeho starý kabát, v ktorom chodil s kamarátmi hrávať karty. Nespočetne krát ho za tie roky z kratochvíle zabudol vziať domov, no v meste všetci vedeli, komu ten kabát patrí, a tak mu ho vždy priniesli späť. Keď mu najstarší syn podal kabát, otec roztrhol vnútorné vrecko, vybral z neho tri diamanty a odovzdal ich svojím deťom so slovami: „Dlhé roky som ich pre vás ukrýval najlepšie, ako som vedel“. Ak by som na tomto mieste napísal, že to bol skutočný príbeh, som si istý, že by som sa nemýlil, i keď jeho aktérov osobne nepoznám. Drahokamy, na rozdiel od zlata, iných drahých kovov či iných vzácnych predmetov, totiž naozaj nepotrebujú žiaden trezor. Diamant, ktorý váži len niečo viac ako 1 gram, môže mať hodnotu stoviek tisíc dolárov, jeho najväčší rozmer pritom sotva presiahne jeden centimeter. S veľmi jednoduchou fyzickou držbou je pritom ruka v ruke spojená aj veľmi jednoduchá prenositeľnosť.
I keď sa teda na prvý pohľad môže zdať, že z praktického hľadiska drahé kamene nemajú v živote človeka veľké využitie a ich primárnym zmyslom je prinášať radosť a potešenie, plnia drahé kamene aj dôležitú úlohu uchovávateľa hodnôt, a to nielen majetkových, ale aj tých emocionálnych. Ako súčasť dedičných klenotov sú tak často nielen nositeľom kapitálu, ale najmä jedinečných spomienok na ľudí, príbehy a udalosti, ktoré tvoria neodmysliteľnú súčasť dedičstva našich predkov.
(1) https://www.officialdata.org/us/inflation/
(2) The Richard Burton Diaries, autor: Richard Burton; knihu vydal Yale University Press, New Haven and London; 2012
(3) Kenmore formula: Facts plus instinct; autor: Isadore Barmash; článok uverejnil The New York Times, v nedeľnom vydaní 1. augusta 1971
