V lacnom výpredaji od neho kúpiš pravdu zaobalenú do smaragdovej plnky nesúcu sa na zlatom podnose so strieborným príborom, aby bola ľahšie stráviteľná. Mnohí ostanú a kúpia si výpredajový brak, lebo na nič iné nemajú. A ty len ticho čakáš čo sa bude diať. Si sám a rozhoduje sa o tvojom osude. Nemáš na výber. Opľuj alebo mlč. Nevieš čo je horšie, či klamať seba i všetkých okolo, alebo mlčať a čakať, že sa o pravdu pobije rytier, ktorého prebodnú skôr ako čo i len pípne. Vlastne ideš s davom. V dave sa IQ rapídne znižuje a príde ti to všetko tak jednoznačné a správne. Čo mne nepoškodí to je dobré. Poznáš pravdu, vieš kde sa ukryla. No odsúdený si na cestu s davom. Cestu do temnoty vlastnej neúcty seba. Dva plus dva je päť a všetci súhlasne kývu hlavami, len aby si mohli kývnuť so systémom, v ktorom sa pomaly sami potápajú.
A potom sú tu i obete. Obete systému, ktoré zožrala naša hra na ticho. Obete, ktoré systém rozomlel a ponúkol sviniam aby po nich skočili a dokončili túto špinavú hru, lebo vedeli povedať „nie“, lebo sa príliš snažili a naivne verili, že to bude stačiť.
My všetci sme obete, otázkou je či sa postavíme za to v čo veríme, alebo budeme len ticho kývať, a vravieť aké má cisár krásne šaty.
