Mrzí ma, že nestíham. V boji s časom som ten čo nehrá férovo, sám skrývam osudu svoje karty a očakávam, že ten čo ich rozdáva mi pošle tie, ktoré potrebujem. Toľko povinností, toľko starostí, toľko hlúpostí ťaží moju dušu...
Dnes, ale nastala zmena. Slnko ukázalo svoje lúče a pohladilo moju dušu. Dnes ráno sme boli v zariadení, kde sa venujú mentálne postihnutým deťom i dospelým. V rámci štúdia sme si pre nich pripravili malý program. My sme tam prišli aby sme im čo to ukázali, aby sme ich potešili, aby sme ich niečo naučili... A viete čo vám poviem? Nie my, ale oni nám to ukázali.. Ukázali a naučili nás to, že staviame svoj život na malichernostiach, na hlúpostiach na veciach, na ktorých možno záleží raz a potom už nikdy. Že život nežijeme, ale prežívame a pritom ľutujeme tých kvázi „postihnutých“, a pritom si niekedy neuvedomujeme, že práve my sme tí, týmto svetom postihnutí. Ďakujem za túto skúsenosť a ďakujem všetkým zúčastneným, lebo toto je život.
