Nevyhnete sa im ani na trajektoch, autobusoch, či rikšiach. Sú všade. Prvé, čo budete počuť ráno je ich kikiríkanie. ,,Prečo vidím toľko kohútov a nie sliepky ako v iných krajinách?“ Pýtal som sa už počas mojej prvej návšteve ostrovnej krajiny pred 5 rokmi. Odpoveď nakoniec prišla sama z televíznej obrazovky, keď som zazrel svoje prvé kohútie zápasy.
Pár krát som sa pokúšal dostať na túto kontroverznú zábavku. Možno som mal smolu, ale nechceli pustiť dovnútra, alebo mi dali domáci rôzne protichodné názory o mieste zápasu. Raz mi to kamarátka Nelma vysvetlila. ,,Vy v Európe si často myslíte, že to čo robíte vy, je správne a to čo je iné a pochádza z iných krajín, radi kritizujete. Neviem si predstaviť keby sme my vám kritizovali býčie zápasy či športový lov. Asi už nechceli domáci vidieť pohľady, ktoré tento šport odsudzujú“.
Kohútie zápasy sa uskutočňujú každú sobotu a nedeľu. Je to určite najpopulárnejšia zábava hlavne pre mužov, kde sa hrá o obrovské sumy. Dnešný deň je hlavná cena takmer 5 miliónov pesos, čo je 100 tisíc eur. Keď sa blížim k hlavnej aréne v manilskej časti Pasay, už je počuť povestné kohútie kikiríkanie. Hlavný štadión postavený len pre kohútov pojme takmer 1000 dychtivých fanúšikov. Napriek tomu, že som prišiel výrazne skôr, hala praská vo švíkoch. Už pri vstupe je vyhradený priestor pre kohútov. Niektorí prišli trajektom zo Cebu ako napríklad majiteľ Jose. ,,Plavil som sa 24 hodín, aby som vyhral hlavnú cenu“, pohladká svojho miláčika po perí a pobozká ho na hlavu. Ten ho odmení hlasným zakikiríkaním. Veľa je tu jednotlivcov, ale sú tu aj takzvané profesionálne stajne. Veď ide o obrovské peniaze. Kohútí život pred súbojom je ako v bavlnke. Pri opisovaní ako sa k nim majitelia správajú mi pripomína rímskych gladiátorov. ,,Kohút je zvlášť chovaný a má tú najlepšiu stravu. Má veľký výbeh a keď dosiahne dospelosť, je postupne pripravovaný na súboje“. Ako? To mi už majiteľ nechcel prezradiť. Vraj ide o tajomstvo.
Idem sa pozrieť na hlavnú tribúnu, kde už ľudia nedočkavo zazerajú na prvých kohútov v rukách majiteľov. Miesto, kde má prebehnúť súboj vyzerá ako boxerský ring. Namiesto postranných lán je tu plexisklo. Podložie je piesočné a po bokoch sú jednotlivé tímy. Nastal čas na predstavenie dnešných prvých súperov. Ten prvý je viac do červena sfarbený a jeho súper má výrazne biely krk. Títo sa budú ľahšie spoznávať. Hlavný hlásateľ povie mená majiteľov a vyhlási stávky. V tom začne hlasová mela. Ľudia začnú hádzať slovné sumy na zamestnancov. Počas toho sa kohúti hecujú ako na boxe. Prídu k sebe bližšie a takmer sa začnú biť. Keby nebolo majiteľov, čo ich držia sa chvosty, asi by zápas začal skôr. Na pokyn rozhodcu dajú kryt z ostrého kovového predmetu zápasníkov dole a zápas môže začať. Doteraz bol nepredstaviteľný hluk, vtom však štadión stíchol. Počuť len dupot kohútích nôh. Také ticho tu je. Najprv sa okolo seba prechádzajú a ukazujú svoje krásne sfarbenie. Keď tak okolo seba krúžia, ten s výraznou červenou farbou zaútočí na bieleho. Skočí mu na hlavu a snaží sa ho ostrým kovovým predmetom zasiahnuť. Biely však zatrepe krídlami a ujde smrtiacej rane. Biely opätuje útok a sú už opäť v jednom klbku. Zrazu publikum vybuchne. Bielemu sa podarilo eliminovať červeného. Príde rozhodca v bielych rukavičkách a nadvihne červeného. Ten bezvládne leží. Trikrát sa ho snaží nadvihnúť, ale keď ani raz sa nepostaví na nohy, víťaz je jasný. Biely víťazí a zamestnanci štadióna hádžu peniaze v roličkách tým, čo si správne stavili.
Zostávam na ďalšie zápasy a všetky majú viac menej rovnaký priebeh. Predstavenie, hluk pri stávkach a tiché sledovanie zápasu, ktorý v priemere trvá minútu. Nestretnem tu nielen žiadneho turistu, ale ani jednu ženu. Ako keby to bola čisto chlapská zábava. V bufetoch nad kuracími vypraženými kuracími krídelkmi sa živo diskutuje o víťazoch a porazených.
Určite som sa nestal fanúšikom tohto športu, ale ani ho nebudem odsudzovať. Mnohé krajiny majú svoje tradičné športy a zábavy, ktoré nám prídu rovnako čudesné ako im tie naše. Najpopulárnejšia filipínska zábava nie je v žiadnych turistických príručkách a ani pravidelnou zástavkou turistických skupín. Ten kto to chce vidieť, cestu si určite nájde.
Text: Martin Navrátil
Našu cestu po hodvábnej ceste môžete sledovať na www.facebook.sk/travelistan . Naše najbližšie cesty vedú do Bangladéša.
