Sme v rovníkovej Afrike a tu je všetko ináč. Lode sú len tak prirazené k brehu a nikto nič nevie. Po dlhom hľadaní a pýtaní sa, sme našli loď, kde je aj kapitán. Usádza nás do starej zaprášenej pohovke v jedinej kajute na lodi. Tu sa nevedú najprv zdvorilostné reči o živote ako v arabskom svete. Hneď sa zjednáva cena za ktorú nás zoberie. Už som zvyknutý, že nás ,,bielych“ tu berú ináč. Dáva nám 5 násobne vyššiu suma za plavbu do mesta Lisala a keď sa spýtam prečo tak draho, len vyškerí svoje krásne biele zuby a zahlási. ,,Vy máte peniaze a nebolí vás to. Ja peniaze nemám.“ Nakoniec to uhádame za prijateľných 80 Eur za miesto. Ale aké miesto sme vlastne dostali?
Ak si predstavuješ, že sme dostali kajutu, alebo malú izbu si na omyle. Také lode sa v Kongu nenachádzajú. Všetko sú to len nákladné lode a okrem tovaru, berú aj ľudí. Tá naša loď bude viezť neuveriteľných 223 pasažierov a všetci sa usadili na troch pontónoch, ktoré sú ťahané remorkérom. Väčšina z tých ľudí sa budú plaviť vyše mesiaca za lepším životom do hlavného mesta. Nikto v tejto krajine nemá na to, aby si kúpil letenku za premrštenú cenu a cesty tu proste nie sú. Jediným spôsobom dopravy je loď a väčšina z nich by nesplnila ani najzakladanejšie bezpečnostné predpisy v okolitých afrických krajinách.
Kapitán nám zahlási, že zajtra o 6:00 vyrazíme. ,,Príďte načas, lebo ja idem načas!“ Zahlási zo zdvihnutým prstom, ale ja tuším, že to tak nebude. Loď síce vyrazila v ten deň, ale o 9 hodín neskôr a my sme sa spolu s kamarátom Petrom Hliničanom dobre vypotili na silnom africkom slnku. Keď sme sa lenivo pohli z prístavu, tak mi spadol kameň zo srdca a povedal som si, že konečne sa plavím po Kongu.
Rieka Kongo je tretia najvodnatejšia rieka na svete a druhá najdlhšia rieka Afriky, ktorá preteká cez druhý najväčší dažďový prales na svete. Plaviť sa po rieke bolo dlho nebezpečné a zjavne sme prvými Slovákmi, ktorým sa to podarilo. Kongo je dnes v relatívnom kľude. Donedávna tu zúrila jedna z najťažších občianskych vojen na africkom kontinente. Keď k tomu prirátate aj polovojenské oddiely, ktoré vypovedali poslušnosť miestnemu prezidentovi, dostanete odpoveď, prečo sem žiaden cestovateľ poriadne nešiel. Domáci využívajú kľud zbraní a plavia sa za lepším životom. Následky vojny je vidieť na obrovskej nedôvere voči okoliu. Aj nám nikto nechcel veriť, že sme len turisti. Veď biely človek tu predával len zbrane a drancoval miestne prírodné bohatstvo, ktoré ho má Kongo viac než hociktorá krajina. Vedel si, že je tu 30% svetových zásob diamantov a takmer 70% kobaltu? Miestny na nás najprv zazerajú a nedovoľujú spraviť žiadnu fotku. Ale čím viac sme na lodi a vidia, že robíme to isté čo oni a hlavne sa správame normálne, vtedy sa aj viac otvára duša afrického človeka k nám. Viac sa nás pýtajú, pozývajú nás k sebe do stanu či len tak nás začnú fotiť na svoje mobily. Vtedy vznikajú fotografie a hlavne aj zábery na krátky film.
Cez deň loď ukrajuje kilometre besným tempom – 9 km/h ( loď išla po prúde) a v noci sme si odstavili pri nejakej dedine. Vtedy sme všetci naskákali do rieky a kúpali sme sa. ,,Heeeeej“ kričia po mne domáci a besne mi ukazujú nech idem k nim. Všetci sa tu kúpu spoločne, kvôli krokodílom a musíme veľmi plieskať do vody. Vraj ich to odháňa.
Práve tie noci som mal na lodi najradšej. Vtedy všetok ruch stíchne, ľudia zalezú do svojich provizórnych stanov a vy odrazu počujete ten prales. Ako sa dá počuť prales? Normálne! Všetky zvery sa prebudia a dávajú o sebe počuť. Je to ako ten mix hudby tesne pred začiatkom symfonického orchestra. K tomu prirátajte aj magickú oblohu nad vami. Miliarda hviezd, ktorú neruší žiaden svetelný smog. Len si tak ležím, počúvam a pozerám. Ak by som sem cestoval len kvôli tomuto, oplatilo sa.
A čo vlastne jeme? Zásoby sme si museli doniesť, lebo v tejto krajine toho veľa nenakúpite. Ak nie ste priaznivcom húseníc a sušených opíc, tak sa vám bude ťažko žiť. Varili sme si šošovicu, fazuľu, ryžu a zemiaky. Áno, mohli sme mať aj rybu, ale moje umenie chytiť niečo bolo viac než tragické. Celé sme to zvládli bez nejakých problémov, lebo keby nás niečo chytilo...biť sa o jediný záchod na palube lodi...
Plavba mala trvať 4 dni, ale nakoniec sme sa dostali do mesta Lisala až na 7 deň. V Afrike musíš mať čas, ak nemáš, tak sem nechoď. Pomaly sme si pobalili naše veci, niečo sme nechali domácim a rozlúčili s takmer všetkými pasažiermi. Viete aký je to pocit, keď vám máva celá loď na rozlúčku? Neskutočné!
Text: Martin Navrátil
Moje cesty po svete môžeš sledovať na www.facebook.com/travelistan
Chceš aj ty cestovať do Demokratickej republiky Konga? Informácie nájdeš aj na http://travelistan.sk/ako-sa-cestuje-v-demokratickej-republike-kongo/
