Rozbitá cesta, ktorú tu postavili ešte za bývalého režimu je ľudoprázdna až na občasné stretnutie s malými deťmi z osady, ktoré z času na čas zájdu do dediny a naspäť. „Dobrý deň“, zdraví každé jedno z nich a ja tak rozmýšľam, že to je asi to prvé, čo ich učia v špeciálnej škole. Úplnou náhodou stretávame na ceste turistov, ktorí nás upozorňujú, že sa museli otočiť, lebo v osade ich pomaly okradli. Chvíľu sa nad tým zamyslíme, ale vzápätí sa s úsmevom vydávame smerom k malým chatrčkám, z ktorých je vidieť dymiace komíny a počuť vravu mnoho ľudí. Je až zarážajúce, že pri viacerých chatrčiach stoja autá. Už pri začiatku osady sme obkľúčení hlúčikom malých detí, ktorí žobrú všetko možné a bez únavne. Poučení od miestnych obyvateľov dediny sa nezastavujeme a odpovedáme na všetko záporne. „Čo máš v tom ruksaku?,“ spytuje sa jeden ufúľaný chlapec. „Nič, iba dáždnik a sveter, “ odvetím mu, ale je neodbytný: „Ukáž, určite tam máš päť korún.“ Pousmejem sa a kráčam ďalej, lebo viem, že keby som dal jednému, už sa ich nezbavím všetkých. Je to smutné, keď do tohto prostredia príde neznalý turista, ale mne to nakoniec prišlo, že sú šťastnejší ako my z moderného uponáhľaného sveta.
Hneď za osadou je vchod do veľkého lesa. Cesta je zatiaľ dobrá až po obnovený starý kartuziánsky most cez rieku Hornád. Pri neďalekom starom letanovskom mlyne stretávame viacero miestnych chatárov. V mlyne je v súčasnosti spravený malý bufet a tak si tam sadáme na čaj, aby sme sa posilnili pred náročnejšou časťou túry. Hneď za bufetom je mostík Nad Mlynom cez bujnú rieku Hornád, za ktorým sa už vystupuje ťažšie. Z mostíku je neopakovateľný pohľad, ktorý sa naskytá pri pohľade na strmé skaly, v ktorých si po dlhé roky hľadala svoju cestu rieka Hornád. Neďaleko prichádza prvá lesná križovatka, na ktorej si vyberáme smer Kláštorisko a úzkym lesným chodníkom sa dostávame k lávke Nad Stržou a odtiaľ je až neuveriteľné, že na protiľahlom strmom svahu vidíme kamzíkov, ako si svižne pobehujú po skalách. Pokračujeme po viacerých reťazových lávkach a stupačkách, ktoré nás vedú hore dole nad Zelenou dolinou. Neopakovateľné pohľady z kovových lávok dole do rokliny ma utvrdia v myšlienke, že tento čas Slovenska má správne pomenovanie. Lesná cesta nás následne zavedie do putovania priamo cez tečúci priezračný potôčik, v ktorom sú občasne popadané staré stromy a zopár drevených stúpačok. Trasa je čoraz ta náročnejšia a už po prvých výstupoch po rebríkoch zacítime, že sa nejedná o jednoduchú odpočinkovú túru. Krásne malé vodopády prekonávame po viacerých súvislých rebríkoch, ktoré vystupujú priamo ponad tečúcu vodu. Les je len občasne presvetlený slnečným lúčom a je až zmrazujúce si predstaviť pobyt v rokline za zlého počasia. Posledný rebrík cez Kartuziánsky vodopád nás dovedie do časti lesa, ktorá je zrazu oveľa viac presvetlená slnečnými lúčmi. Na jednom zo stromov je pripevnená značka, že táto cesta je len jednosmerná a po chvíľke chôdze sa ocitáme na väčšej rovinatej lúke Kláštorisko (770 m).
Turistické centrum Kláštorisko je známe hlavne postupne sa obnovujúcou zrúcaninou kartuziánskeho kláštora. Mnísi získali pre tento kláštor zakladajúcu listinu v roku 1299 a postavili pri kostole stredoveký kláštor. V stredoveku bol kláštor často napádaný husitmi a tak ho mnísi v prvej polovici 16. storočia opustili. Kláštor postupne pustol a až ku koncu dvadsiateho storočia sa začali záchranné a rekonštrukčné práce. Na opačnom konci lúky je postavená budova s občerstvením v klasickom „socialistickom“ štýle. Vchádzame dnu a hneď si všímame, že ceny sú už „kapitalistické“ a tak si dáme iba pivo za päťdesiat korún. Z vravy viacerých turistov je počuť, že nielen Slováci, ale aj Češi a Poliaci sú zastúpení vo väčšom množstve. Miestny starší obyvateľ Letanoviec my spomína, že túto lúka pravidelne kosievali ručne viackrát za rok a že na Kláštorisko bývajú pravidelné každoročné kresťanské púte z miestnych dedín. Dlhšie sme počúvali jeho historky o skrývaní sa v týchto lesoch pred Nemcami a neskôr aj pred Rusmi, lebo „aj tí drancovali, čo mohli,“ spomína starý dedko.
Hneď za budovou reštaurácie sa dá vyjsť na úpätie, z ktorého sa otvára pohľad na lesnatú dolinu, za ktorou sú malé spišské dedinky. Posedíme si na kraji lesa a kocháme sa pohľadom, ktorý je uchvacujúci pre nás oveľa viac ako pre domácich obyvateľov. Tým to príde bežné a nie podstatné pre výstup na Kláštorisko.
Z Kláštoriska je viacero možností ako sa kde dostať, my sa chceme vrátiť naspäť cez Letanovský mlyn a tak sa vydávame najkratšou trasou dole, ktorá vedie cez les a už za necelú hodinu chôdze sme dole pri Kartuziánskom moste. Ešte raz sa pokocháme z Hornádu a okolitých lesov a skál a vydávame sa smerom k osade a odtiaľ na vlakovú stanicu v Letanovciach. Vstup do Slovenského Raja z tejto dediny je veľmi málo využívaný turistami, keďže je nutné prejsť priamo cez osadu, z ktorej majú viacerí strach. Riešenie tohto problému sa začalo už dávnejšie, ale ešte doposiaľ sa nepodarilo zrealizovať presun celej osady. Možno treba obyvateľov osady chápať ako súčasťou Slovenského Raja...
