Počas tohoročnej rodinnej dovolenky v Slovenskom raji mi viackrát pripomenul tento film náš bezmála štvorročný andílek s blonďavými vlasmi a modrými očami. Pýtate sa, prečo porovnávam Anděla s andílkem s modrými očami?
Nuž, dôvodov je niekoľko. Najprenikavejší je ten, ako obaja dokázali pôsobiť na svoje okolie. Anděl na svojich spolurekreantov a andílek na nás, svojich rodičov. Byť v centre pozornosti!
Ako snáď každý rodič, musím prejavovať dennodenne nekonečnú trpezlivosť pri vrtochoch a prianiach svojich detí. Ten náš andílek ešte asi nemá turistické aktivity v krvi /ani sa mu pri jeho veku nečudujem J/ a tak nás tak často, ako sa len dá, obšťastňoval hláškami typu „Ja už naozaj nevládzem“ a to sme boli vzdialení 20 metrov od ubytovania... Tomu sa povie pozitívna nálada pred výletom.
Samozrejme, podľahol som...
Keď som tento „apel“ počul asi 15.krát v priebehu desiatich minút, v záujem pokoja a dobrej nálady som nášho andílka radšej vzal na svoje plecia. Nečakaná zmena nastala po vstupe do lesného pásma. Akoby mávnutím čarovného prútika andílek kráčal turistickými chodníkmi ako Reinhold Messner po Himalájach.
„Toto je cesta drevená“. No áno. Korene stromov sú drevené. Aká iná by podľa andílka táto cesta mala byť...?“ „Toto sa mi páči. To je kamenný chodník.“ Kamenné stupienky boli lákadlom pre veselé detské poskakovanie.
Ani neviem ako a dorazili sme do cieľa nášho výletu. Spokojní, zdravo unavení. Andílek sa opäť nechal počuť: „Ja som šikovný turista“. Čo viac sme si mohli priať? Spokojnosť detí podporuje spokojnosť rodičov. Už len návrat späť. Kráčajúc lesom sme sa vrátili tam, odkiaľ sme do lesa vstúpili. Na klasickú asfaltovú cestu. Andílka to nemohlo nechať chladným: „Ja už naozaj nevládzem...“
