Chlebový rezort je zaznávaný rezort a na svetlo sa vyťahuje vždy len keď sa schyľuje ku voľbám. So železnou presnosťou sme svedkami toho, ako sa sľúbi možné a nemožné, len aby sa nazbierali politické body. Najskôr sa sľúbia lacné potraviny, neskôr sa sľúbi raj na zemi, potom sa vytiahne čo všetko robil niekto zle a nakoniec sa vždy nájde mesiáš, ktorý to vraj zachráni. No a potom, keď sa spočítajú hlasy, je všetko úplne inak. Na žiaden veľký problém neexistuje jednoduché riešenie, ak by totiž existoval, žiaden veľký problém by nebol. Nastúpi "odborník" do čela rezortu a ako každý pred ním, začne vymýšľať koleso. A priori nesúhlasí s ničím, čo pred ním rozbehol predchodca, všetko sa zastaví, neskôr zruší a začne nanovo. Po roku, ideálne po dvoch príde na to, že koleso je dávno vymyslené, tak potichu urobí pár kozmetických zmien, veď všetko na Slovensku je vlastne "na oko" a karavána ide ďalej.
Ďalší fenomén ktorý tu máme je vysoká miera reinkarnácie. Niekto včera vyrobil problém, dnes sa na chvíľku stratí z očí a zajtra sa odniekiaľ vynorí ako čistý, nepopísaný list a ponúka riešenie problému. Že ho sám vyrobil? Nevadí, už sme zabudli.
Myšlienka spoločného trhu európskej únie bola dobrá, aj keď išlo pôvodne o ťažký priemysel a najväčšiu ekonomiku EÚ - Nemecko. Potom sa zobudilo Francúzsko a keď pochopilo, že spoločný trh v ťažkom priemysle nesie výsledky, iniciovalo vznik spoločnej poľnohospodárskej politiky. Princíp je v skutočnosti jednoducho geniálny. Silnejšie ekonomiky investične podporujú slabšie v tom, aby ich dobehli a blok silných ekonomík posunie združenie štátov s názvom EÚ do čela svetového obchodu. Podmienky totiž diktuje najväčší hráč na trhu. Odjakživa.
Dnes nebudem rozoberať kolektivizáciu, socialistické poľnohospodárstvo a ani 90 roky, ktoré dávali smrteľné rany poľnohospodárstvu a rozvoju vidieka. Píše sa rok 2004 a postkomunistické krajiny V4 vstupujú do EÚ. Aj keď štruktúra poľnohospodárskych podnikov SR a PL sa nedá porovnávať, mali sme v skutočnosti rovnakú štartovaciu pozíciu. Máme za sebou viac ako 20 rokov a z Poľska sa stal najväčší producent potravín v EÚ. Najskôr producent, neskôr najväčší vývozca. Slovensko sa stala čierna diera. Prečo? No presne preto, lebo sme nedokázali využiť šancu, ktorú nám členstvo v EÚ ponúklo.
Slovensko je krajina mierneho pásma s dobrými podmienkami na rozvoj poľnohospodárstva. Navyše máme slušnú dostupnosť vody, máme primerané % zalesnenia, máme výmeru poľnohospodárskej pôdy ktorá by nakŕmila viac ako 16 mil. obyvateľov. Po 20 rokoch nedosahujeme ani najnižší priemer EÚ v žiadnom z ekonomických výsledkoch v poľnohospodárstve. Ani v jednom. Navyše investičný dlh presahuje miliardu a obehová ekonomika nám prostredníctvom negatívneho obchodného salda odčerpá ročne ďalšie dve miliardy, tento rok to bude historické číslo blížiace sa 3 miliardám Eur. Tak kde sú všetky tie peniaze ktoré sem natiekli?
Kradne sa všade, otázna je len miera, koľko sa stratí z celkového balíka. Sú krajiny kde "strata" nepresahuje 5% no a potom sú krajiny, ktoré by mohli vyučovať "rozpustenie" akejkoľvek sumy. Ak som sa v predošlom odseku zamyslel "kde" sú tie peniaze, tu máte odpoveď. Tu je odpoveď prečo máme najdrahšie potraviny v EÚ, prečo nemáme dostavané diaľnice, prečo nám padajú nemocnice na hlavu. Jednoducho tie peniaze neprišli tam kam mali a cestou od "zdroja" ku "cieľu" sa stratili. Všeobecne sa v EÚ nepočíta s tak vysokou mierou korupcie akú tu roky predvádzame. Preto sa každé rozpočtové obdobie zvyšujú kompetencie členských štátov v tom, aby si sami nastavili ciele a spôsob čerpania pridelených dotačných a podporných schém. A presne toto je náš najväčší problém, ak si spočítame mieru naivity a neschopnosti v riadení chlebového rezortu a pochopíme, že zodpovedá aj za budúce nastavenie pravidiel, začíname mať obrovský, ale obrovský problém.
Je rok 2025 a od roku 2023 tu máme nové rozpočtové obdobie, ktoré ponúka nášmu vidieku niekoľko miliárd investičných Eur. Slovensko, zaujaté vlastnými hlúposťami, si nevšimlo, že na skutočné "vyčerpanie" potrebuje koncový užívateľ povedzme minimálne 3 roky od vypísanej výzvy. Ak totiž niekto vypíše výzvu povedzme na výstavbu novej, super modernej potravinárskej fabriky, tak od zámeru po realizáciu, čiže moment kedy môžete o peniaze požiadať neprejde menej ako 3 roky. Prečo? No skúsme spoločne.
Podnikateľský zámer, vyčlenenie pozemku, príprava podkladov, projekt. Tu ide o šikovnosť a odbornú spôsobilosť žiadateľa, ale dá sa to. No a potom to príde. Stavebné povolenie, môže trvať 30 dní ale aj rok. Hádajte čo pomôže. Potom treba verejné obstarávanie, ide predsa o verejné zdroje. Nebude to menej ako 3 - 6 mesiacov. Máte konečne povolenie, máte zhotoviteľa. Začnete stavbu. Nové verejné obstarávanie, tento krát technológie. Povedzme 3 - 6 mesiacov. Ak máte šťastie, podpíšete zmluvu. Dodávka a montáž technológií - ďalší rok od podpisu zmluvy a to Vám nesmú nijak spomaliť stavebné práce. Takže rok papierujete, skoro dva roky staviate, vybavujete technológie. Potom ideme do kolaudácie. Opäť treba stroj riadne namazať, aby sa niekde nezadrhol a nespôsobil ešte väčšie škody.
Rozpočtové obdobie 2023 - 2027 má ešte 3 roky navyše na "dočerpanie", čiže v skutočnosti končí 2030.
Ak by sa na Slovensku dnes zobudili všetky odborné "stavovské" organizácie, ktoré sa tu roky hrajú na apolitické združenia chrániace záujmy slovenských poľnohospodárov a potravinárov, zistili by, že ak by sústredeným verejným tlakom donútili ministerstvo pôdohospodárstva a rozkladu vidieka vypísať výzvy na úplne všetky prostriedky nového rozpočtu, už to technicky nestihnú vyčerpať. Ak totiž stále platí, že 2025 + 3 na realizáciu = 2028, tak sme rok po platnosti rozpočtového obdobia a zopakujeme si scenár rozpočtového obdobia 2014 - 2022. Darmo sa budeme utešovať, že ešte 2 roky do konca (2030) tie dva roky potrebujete na úplne iné administratívne úkony uzatvárania účtov.
Takže máme tu situáciu, ktorú sme tu nikdy pred tým nemali. Končiace rozpočtové obdobie 2014-2022 (+3 = 2025) a naivnú neschopnosť dočerpať prostriedky. Odhadovaná nedočerpaná suma prekročí 600 mil. Eur. To ale krásnemu malému slovenskému vidieku nestačí, máme tu nové rozpočtové obdobie 2023 - 2027, kde sme ani v do polovice roku 2025 nedokázali vyhlásiť ani jednu jedinú výzvu a šanca na skutočné zákonné a transparentné vyčerpanie je blízka 0. Ale ani to nestačí. Rovnakí ľudia, čo nedokázali uzavrieť rozpočet 2014-2022 a zároveň si nevšimli a nedokázali otvoriť nový rozpočet 2023 - 2027 idú pripravovať nový strategický plán 2028 + . Toto je skutočne smrteľná ekonomická kombinácia pre slovenský vidiek.
Pripočítajte si do toho clá, ktoré zavedie USA + Ukrajina ktorej sa otvoril EÚ trh a ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou preválcuje pestovateľov obilnín v EÚ a svojimi mliečnymi výrobkami, hydinou, vajcami položí naše funkčné a zatiaľ stabilné vertikály. Toto skutočne nikto z "odborníkov" nevidí? To tu skutočne už nikto nezastupuje záujmy slovenských poľnohospodárov, potravinárov? Iba sa hrá hra o tróny a robí sa drobná, národná politika a nevidíme ďalej ako na koniec nosa? No ak to nevadí slovenským poľnohospodárom a potravinárom, ostatným to nemá prečo vadiť, to chápem.
Zdenek Troška natočil krásnu sériu "Slunce, seno....." a mňa napadla veta, ktorú v jednej časti hovorí predseda Talianskeho družstva tomu nášmu.....
"Budeme sem vodiť turistov, aby videli v akých podmienkach sa kedysi pracovalo, z dediny urobíme skanzen a z toho vášho mlieka, budeme vyrábať gombíky"
a presne sem kráčame. Vlastne omyl. My nekráčame, my utekáme.
