reklama

Skanzen zo Slovenska je to, čo skutočne chceme?

Máme za sebou asi najťažšie obdobie od druhej svetovej vojny. Toto asi nikto nespochybní.

Skanzen zo Slovenska je to, čo skutočne chceme?
Kríza (Zdroj: Corlones Advisory)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Slovensko je vidiecka krajina aj napriek tomu, že si to mnohí nemyslia. Slovensko je vidieckou krajinou kde dediny stále prevažujú nad mestami. Rozdiel medzi vidiekom a mestom sa ale začína strácať. To, čo vidiek robí vidiekom mizne. Vidiek už prestáva chovať zvieratá, čoraz menej ich chovajú poľnohospodárske podniky a vidiek sa pretvára na zelené ihriská bez typického vidieckeho života. Ľudia na vidieku začínajú napodobňovať život v mestách.

Zažívame novú éru. Éru nepoznanú, éru založenú na myšlienke radikálne ekologizovať pestovanie rastlín a humanizovať chovy. To by samo o sebe nebolo problematické, keby to celé nebolo spojené s fenoménom pokusu pretvoriť vidiek na oddychové zóny, alebo skanzen. Skanzen bez zvukov hospodárskych zvierat a ich špecifického zápachu, skanzen kde obetujeme ekonomickú efektivitu podporenú najmodernejšou vedecko výskumnou praxou za myšlienku zelenšej zelenej, aj za cenu, že nebude žiadna úroda. Posledná rana je nová "doba" sociálnych sietí ktorá pretvára vidiek do akejsi virtuálnej krajiny, ktorá ale v skutočnosti na súčasnej planéte reálne neexistuje.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nechceme vidieť, že mäso sa nerodí na pulte obchodov, chleba nevznikne zázrakom z večera do rána. Nechceme pochopiť, že hospodárske zvieratá potrebujeme nie len na to, aby sme neboli hladní, ale aj na to, aby sme do pôdy vrátili život. A ten život jednoducho, v istej fáze, má špecifický pach. Ak do pôdy nezačneme opäť zapravovať dostatok hnoja, neudrží vodu. Ak neudrží vodu, hrozí erózia a extrémne suchá a pokračujúce znižovanie zásob vody. To zas enormne zníži úrodu a prinúti aj ten zbytok, čo ešte pestuje, navyšovať dávky priemyselných hnojív, ktoré opäť dažde spláchnu do riek.

Zažívame dobu, kedy chceme mať roľníka, ale nechceme aby používal hnoj, lebo smrdí. Nechceme byť hladní, ale nesúhlasíme aby sa chovali zvieratá, lebo sú hlučné. Pozastavujeme sa nad tým, že kohút kikiríka. Chceme mať les, ale nechceme v ňom lesníka. Chceme mať stavebné rezivo, nábytok, toaletný papier, chceme mať dostatok palivového dreva, ale nechceme ťažiť drevo. Chceme mať primeraný počet divej zvery, ale výlučne bez poľovníka a pritom chceme mať divinu na pultoch obchodov. Chránime šelmy namiesto ľudí, lebo tu vraj boli pred nami. Chránime nepôvodné druhy, tešíme sa ako im chutia naše vinohrady a čudujeme sa, že nemáme víno. Z vinárskej veľmoci, ktorá zbierala ocenenia po celom svete sme sa scvrkli na pár tisíc hektárov viac menej pre zábavu. A my to nevidíme. Alebo nechceme vidieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stojíme pred vážnym rozhodnutím ako ďalej. Zažili sme vojny a po nich nedostatok potravín. Zažili sme socializmus, kde sa vykazoval malý zázrak, zažili sme divoké 90te roky, kde sa privatizovalo čokoľvek, čo malo hodnotu viac ako 1 korunu. Zažili sme dobytkára, kde sme celú EÚ učili ako sa dá kradnúť. Sme maličká krajina, počtom obyvateľov jedno väčšie mesto, ale obsadzujeme prvé priečky v podvodoch a rozkrádaniach. Čudujeme sa, že na nás ukazujú palcom a ešte sa za to urážame. Zabúdame rýchlejšie ako je treba a zmietame sa v priestore, kde lož a podvod je povinná súčasť života. V priestore, kde funguje hlasno a vulgárne kričať, inak nie ste nikto. V priestore, kde sa útočí na prvú signálnu a vedome sa podnecuje strach, beznádej, zúfalstvo. Prečo? Lebo v strachu o budúcnosť svoju, budúcnosť svojich detí, beznádejnej ekonomickej situácii, alebo v priestore plnom zúfalstva legalizujeme aj to, čo by sme nikdy nedopustili. A presne v tomto priestore víťazí zlo. Zlo ktoré sľubuje, že má jednoduché riešenia na zložité problémy. Zlo, ktoré nám tvrdí, že to čo vidíme nie je pravda a pravda je to, čo nám tvrdí práve to zlo. Zlo, ktoré tento stav spôsobilo má zrazu zázračný liek na to, ako z toho von? Toto skutočne nevidíme?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dobieha nás minulosť a navyše nás dobehne prítomnosť. Dnes sa začína platiť za eldorádo, ktoré roky v rezorte pôdohospodárstva fungovalo. Dnes príde účet a bude vysoký. Lenže doručenie účtu neznamená ukončenie ťaživej minulosti. Doručenie účtu znamená, že z budúcich investícií sa ukrojí obrovská časť peňazí, ktorú životne potrebujeme na dobehnutie rozdielu, kam sme sa za 20 rokov dostali. Účet nezaplatia tí, ktorí ho spôsobili. Účet zaplatia tí, ktorí s tým nemajú nič spoločné. Tí, ktorí potrebujú inovovať a rozvíjať. Ak to neurobia, neudržia krok s okolitým svetom. Toto je jednoduchá matematika. Ku tomu doba virtuálna. Doba, kedy sa začína zakazovať ťažiť drevo, lebo nejaký motýľ, ktorého nikto nikdy nevidel, má prednosť pred národným hospodárstvom a národným záujmom. Dobehne nás doba, kedy síce nemáme 1/3 Slovenska odkanalizovanú a ešte aj dnes existujú obce, kde nie je pitná voda, ale my nechceme povoliť chovy zvierat, lebo vraj ničia prírodu a otravujú ľudí. Dobehne nás doba, kedy odmietame prijať holý fakt, že nám vidiek starne a vyľudňuje sa. Dorábať potraviny je dnes skoro nadávka. Nevážime si ľudí, čo nás kŕmia. Chceme sa bez strachu prechádzať po lese, ale nechceme uznať, že nám bezpečnosť zaručí len poľovník. Nikto iný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pandémia a jeden deň zatvorené hranice nám ukázali ako veľmi sme zraniteľní. Ako v skutočnosti neplatí známy výrok "nemusíme pestovať a chovať, dovezieme si". Nechceme vidieť, že stavy hospodárskych zvierat likvidujú choroby, ktoré sa prenášajú prioritne premnoženou divou zverou. Divú zver máme premnoženú len preto, lebo nepoľujeme dostatočne a každý kúsok lesa, ideálne v okolí mesta, vyhlásime za rezerváciu alebo chránené a hlavne nepoľovné územie. Dobrým príkladom je Bratislava. Diviak v centre hlavného mesta je len začiatok. Pribudne jeleň, daniel, muflón a nakoniec medveď. Nevidíme to, nechceme to vidieť, nie je to moderné.

V skutočnosti sa ľahko môže stať, že nebude odkiaľ doviesť. Nemecko, Holandsko, Dánsko, Poľsko zásadne znižujú stavy hospodárskych zvierat. Iste, je to voda na mlyn pre mnohých odborníkov, ktorí tomu tlieskajú. Lenže oni to neznižujú preto, lebo chcú byť zelenší ako špenát. Oni to znižujú preto, lebo ich koncentrácia výroby na km2 bola 10 násobok tej našej. Ich obchodný model bol postavený na exporte mäsa do Ázie. Dvere do Ázie sa zatvorili a oni začali zo dňa na deň vyrábať obrovský prebytok. Prebytok ktorý pod cenu rozpustili na vnútornom trhu EÚ a tým rozkývali celú stabilizačnú rovinu chovateľov vo všetkých krajinách, vrátane tej našej. Dostali sme sa do situácie, kedy dochovanie 1kg mäsa začalo byť drahšie ako jeho nákup vo vyššie uvedených krajinách. Prečo? Lebo mali prebytok. Prebytok kde mali otázku, či to skončí v kafilérii, alebo to predajú hoci aj za 10c, len nech sa to predá. Pripočítajte si vojnu na Ukrajine a čo to spravilo s cenami obilnín a kukurice. Zrazu to, čo stálo 140 Eur/t stojí 400. Skúsme sa spoločne zamyslieť, čím sa kŕmia hospodárske zvieratá. Zvieratá, ktorých ekonomika chovu záleží na každom drobnom rozhodnutí. Nárast vstupov a zásadný prebytok na výstupe je cesta do pekla. Do toho energie, inflácia, plyn, hnojivá, osivá.

Rezortný minister urobil malý zázrak. Do sektoru nalial najviac peňazí za celú existenciu rezortu. Prečo to urobil? Lebo to jediné bolo správne rozhodnutie. Prebytok z Nemecka, Holandska, Poľska, Dánska čoskoro skončí a prebytok vystrieda nedostatok. Nedostatok znamená, že kupuje ten, kto je silnejší. Ceny vystrelia nahor. Zrejme si nejdeme nahovárať, že naša ekonomika je silnejšia ako tá nemecká, talianska, francúzska. Jednoducho nie je. Chovy sa musia udržať pri živote a naopak, dnes je jedinečná šanca, aby pôdohospodárstvo zažilo renesanciu. Včera bol prebytok, dnes je rovnováha, zajtra bude nedostatok. Iba ten, čo je pripravený na zajtra, prežije.

Vráťme vidiek tam, kam patrí. Vidiek nie je príťaž, vidiek je chrbtová kosť národa. Bez chrbtovej kosti nebudete stáť vzpriamene, budete sa niekde krútiť v kúte. Prestaňme si kresliť romantické predstavy. Romantické predstavy totiž končia pri prvom neúspechu kúpiť to, čo chcete. My už si nedokážeme predstaviť, že nemáme plné obchody. Naši rodičia a ich rodičia zažili doby, kedy mäso bolo iba v nedeľu. Toto chceme pre naše deti? Ja určite nie.

Dnes je čas. Stojíme na križovatke. Ak sa rozhodneme ísť cestou pokračujúceho a nerušeného budovania skanzenu, je to síce rozhodnutie, ale má aj jasné následky. Musíme mať jasno v tom, že jedlo nepotrebujeme. Musíme mať jasno v tom, že spoločný trh EÚ je prebytkový, navždy prebytkový bude a my skutočne zoženieme a aj za cenu extrémnych nákladov dovezieme všetko, čo potrebujeme. Musíme trvať na tom, že chceme, aby sa z lúk stali zarastené a neobhospodarované plochy. Musíme si byť istí, že premnožená zver a šelmy bez riadnej a poctivej regulácie je náš skutočný cieľ. Musíme si byť istí, že ustúpime a vzdáme sa svojich návykov. Musíme si byť istí, že budeme tolerovať a vítať divú zver v mestách a šelmy v dedinách. Musíme si byť istí, že zalesnenie krajiny síce stúpne a budeme mať najviac chránených území v prepočte na výmeru alebo obyvateľa na svete, ale nebudeme mať palivové drevo, nebude nábytok a ani toaletný papier. To všetko sa totiž robí z dreva, ktoré asi nechceme ťažiť. Musíme si byť istí, že bez riadneho prístupu k manažmentu pôdy sa žitný ostrov stane púšťou, musíme si byť istí, že bez aplikácie vedy a výskumu, bez inovácií a najmodernejších technológií nedosiahneme ani podpriemer hektárových výnosov našich susedov. Musíme si byť istí, že to nevadí, lebo my vlastne nechceme vyrábať a roľníkom chceme platiť za to, že nebudú robiť nič.

Ale najdôležitejšie je presvedčiť o tejto rozprávke aj našich susedov. Ak totiž oni budú robiť presný opak, čo dnes vidíme aj na juhu aj na severe, budeme v tom sami. Presne ako drevenica v skanzene. A aby sme mohli žiť túto rozprávku, musíme byť všetci rozprávkovo bohatí. A ja bohužiaľ nie som, neviem ako Vy......

Martin Ondráš

Martin Ondráš

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  164
  •  | 
  • Páči sa:  320x

Viac ako 20 rokov sa aktívne venujem potravinovej bezpečnosti, kvalite potravín a potravinovému právu. Nie len na úrovni SR, ale aj v rámci krajín V4. Som presvedčený, že spotrebiteľ má byť informovaný a nie klamaný. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu