Stojím pred prechodom na križovatke a pozerám na súvislé prúdy áut valiace sa okolo.
V každom aute jeden človek.Len sem tam dvaja,či traja.Takto sa teda prepravujú chudobní.
Lebo,my sme chudobný národ.Naši politici nám to denne zdôrazňujú.Ekonomická situácia
je veľmi zlá a len ťažko prežívame.V podstate len živoríme.Ešte šťastie,že si vždy zvolíme múdre
a hlavne sociálne cítiace vlády,ktoré nám všemožne pomáhajú,svojimi príspevkami a programami.
Je predsa nepredstaviteľné,aby sme museli začať jazdiť na autách po dvoch,alebo nebodaj chodiť
autobusom.Neprežili by sme,keby sme museli mať jeden telefón,či počítač viac ako dva-tri roky.
Bola by to katastrofa,prestať kupovať sladké vody a slané lupienky.A prísť nebodaj o naše popredné miesto
v spotrebe alkoholu? To sa ani nedá predstaviť.Ale nemusíme sa báť,Naši predstavitelia nám
vždy pomôžu.
Len mi trošku vŕta v hlave,prečo kamarátka pracujúca v detskom domove nemala za čo poslať
svojich zverencov do letného tábora.Že by opustené deti neboli významnou skupinou voličov?
Predstavme si čisto hypotetickú situáciu.Objaví sa politik,ktorý vyhlási:”Môj program je sociálny
a preto budem podporovať tých čo to skutočne potrebujú.Postihnutí dostanú najlepšie pomốcky,
chorí najlepšie lieky a operácie.Bezdomovcom postavím ubytovne a chudobným a a opusteným deťom
zaplatím letné tábory.A aby som na to všetko mal,vy ostatní nedostanete žiadne príspevky,žiadne trináste
platy,žiadne šrotovné,žiadne vlaky a obedy zadarmo.A zvýšim vám dane.”
Kto ho bude voliť?
