Nie žeby valasi, tobôž bača, sami od seba chceli niekoho z košiara diskriminúvať. Veď každá ovečka je dobrá na zahustenie ich pomaly no isto rednuvšieho stáda. A tátotu, ľaľa, bola odjakživa obzvlášť dobrô vypasená. Fígeľ bol síce v tom, že ona v skutočnosti ani nikdy nebola ovečkou, ale špinavou tučnou ošípanou, maskovanou vo vlne. Nuž a čo? Každý sme nejakí a vždy sme boli, tak prečo by to naraz malo niekomu vadiť? Ťažko by mohol niekto prehliadnuť fakt, že pre ňu nikdy nebola zaujímavá trávička ani iná zeleň v chotári, odjakživa jej išlo len o váľovy a korytá.
Čo ich teda primälo fčul, znenazdajky konať a "vyhnať" svoj dlhoročný hojný zdroj obživy von z košiara? I keď, pravda, nie veľmo vydarene... Onô to bolo v tom, že už aj vrabce na S.T.R.E.C.H.e (Sme, Týždeň, PRavda, ETrend, Cyberspace, Hosp.noviny) si v poslednej dobe začali čvirikať, že sympatická čierna ovečka žerie ako sviňa, smrdí ako sviňa a krochká ako sviňa. A je tu vraj dôvodnie podozrenie, že to predsa len nemusí byť ovečka, ale "nebodaj prasiatko vo vlnenom svedríku". Navyše v týchto odľahlých končinách platí už roky jedno nepísanô pravidlo. Keď si raz začali niečo vrabce na S.T.R.E.C.H.e čvirikať, vtedy zvyšok osadenstva už dávno šípi, že skutočnosť je oveľa horšia.
Čiže dôvod na takýto "rázny" zásah nebol ten, že by si niečo nečakanô niekto z valachov až teraz všimol vo vnútre vlastnieho stáda. Zakročili, lebo až teraz konečnie pochopili, že okolitý svet ich má už hodnú chvíľu za volov. A to im hold, nebezpečnie narúšalo povesť stáda rýdzo ovčieho. Túto dvadsať rokov ťažko budovanú povesť si fčul nemohli dovoliť len tak opustiť. Z čisto pragmatickieho dôvodu. V konečnom dôsledku sú totiž odkázaní na milosť i nemilosť svojej ľabúžnickej klienteli. Tradičných konzumentov tradičnej bryndze, tradičnieho ovčieho syra a tradičnej žinčice. A tí im veru nezožerú len tak hocičo. Tí chcú tomu, že sú kŕmení produktami z mlieka čistô ovčieho, keď nič inšô, tak aspoň veriť. Ak im klienti nebudú veriť, nič viac im už nezožerú. Potom už ani archaniel Daniel toto stádo nezachráni. I budú ho musieť rozpustiť.
Celá táto tragikomédia mohla vari skončiť už po prvom dejstve. Keby sme len pozornejšie počúvali istieho nezávislieho pastiera a hŕstku jeho priateľov, ktorí už roky poukazúvali na rôznie kroky onoho spornieho kusu dobytka v danom ovčiom stáde. Všetky tieto kroky mali totiž voľačo spoločnie. Kam ten šľapol, tam viac tráva nenarástla. Zaujímavô je i naďalej podrobnie sledúvať, ako sa teraz podľa toho istieho vzorca správa onen kus dobytka (otáznieho charakteru) aj v Národnej Stáde SR. Tam bol koncom jari vyslaný na návrh samotnieho baču.
Nuž a čo robí spomenutý statočný nezávislý pastier dnes? Po bezmáľa štyroch rokoch honby za zdanlivo nedostihnuteľnou pravdou si konečne dovolil ľahnúť na chvíľu do trávy a započúval sa do vtáčieho džavotu.
"Vrabce na S.T.R.E.C.H.e, ktoré roky mlčali," usmial sa a neveriacky pokrútil hlavou, "komentujú aspoň finále celého prípadu."
Nuž tak...
