... re(tro)spektíve:
Boj vodcov nášho národa či Štátu proti údajnému zlu sa tiahne už od tunajšieho politického praveku. Na dávnu tradíciu nadviazala v prvých slobodných voľbách roku '90 Strana Národných Srandistov. Zanedlho prešla z kaluže do blata aj celá Krajinka. Od Verejne ProtiNásilných odišli všetci PoHnutí za Močiarom, Naftou, Kúpeľmi a všetkým tým bahnom, čo ponúkal. Spolčili sa s Národnými Srandistami a ich nepriateľom v rétorických cvičeniach boli najskôr naši západní bratia, potom zahraničný kapitál. Sústavne bolo treba bojovať aj na neutíchajúcom južnom fronte a demokratickom fronte politikov Iredendy. Tí by určite neváhali mladú Krajinku ihneď zapredať. Nakoniec prišiel na rad aj Starý Ujo prezident pochádzajúci pôvodne z ich vlastných radov.
V roku '98 sa z bojovníkov za Svojstojnú Krajinku stali zo dňa na deň jeho zaslúžilí úhlavní nepriatelia. Do tejto role ich postavila Demokratická Koalícia Iredendy zložená z celého zvyšku politického spektra. Pár rokov nato sa našiel taký Fišcus, ktorý celú hĺbku politológie našej Krajinky prekukol. Teda aspoň tomu chvíľu veril. Nazdal sa, že veľkosť vlastnej identity závisí len a len od veľkosti politického súpera, s ktorým sa pochytí za pasy. Marketing postavený na takejto analýze trhu velil vykročiť do volieb '02 zlatou treťou cestou a mottom: "Ako sa kradlo za Močiarom, tak sa kradne za Iredendu". Vykročil a šľapol do h... jednoducho do hnoja. Na tomto hnojisku, kde sa bili dvaja kohúti nebolo miesto pre tretieho. To vedel každý správny sedliak, no zdravý sedliacky rozum bol onehdy Fišcovi očividne vzdialený na niekoľko honov.
V roku '03 klesol potenciál úhlavných nepriateľov Demokratickej Koalície natoľko, že začala boj s nepriateľom vnútorným. Paralelne na viacerých frontoch. Pre istotu. Prevalilo sa veru dostatok vody na mlyny Fišcovie, ktoré už vtedy mleli pomaly ale isto. Do volieb roku '06 vykročil síce nezmeneným Smerom, ale tentoraz už správnou nohou. Ľavou. A čuduj sa svete, na ľavej nohe to ustál neporovnateľne lepšie, ako keď to predtým skúšal na nohe tretej. Dávna tradícia káže, že veľký politik potrebuje veľkého nepriateľa. No bezzubá opozícia vyčerpaná po ôsmich rokoch vládnutia sa nemohla nechať pasovať do tejto role. Fišcus si pomáhal ako vedel. Najskôr bolo treba verbálne likvidovať likvidačné reformy, potom parazitických a idiotských novinárov a všetkých ostatných škodcov. Škodcov, čo škodia vláde a tým celej krajine. Popri tom sa čoraz častejšie osobne angažoval v bojoch na večnom južnom fronte.
Dnes v roku '10 už aj malé dieťa vie, že ľud dokáže bezbreho milovať len toho, kto sa v jeho mene dokáže chopiť šable, kópie, halapartne či sekery. Dávno sme to všetci počuli v štvrtej slohe našej najnárodnejšej piesne...
Ešte jedle rastú
na krivánskej strane
Kto jak Krajan cíti,
nech sa šable chytí,
a medzi nás stane.
... ale lepšie raz zažiť ako stokrát počuť.
Týmto vzdávam hold všetkým politikom, naším Krajanom, čo neváhali ani minútu, aby tak učinili: Hľa politik - bojovník, hľa vodca - hrdina!
Zapísal Kronikár 19. dňa v mesiaci Brezeň roku Pána 1810, v Krajinke.
